Išlo o príbeh z obdobia 2. svetovej vojny, situovaný do toho najväčšieho pekla, ktoré vtedy na Zemi bolo. Osvienčimsky koncentračný tábor.
Bolo to o mužovi, ktorý miloval a svoju lasku dokázal doslovným naplnením Kristových slov - Nik nemá väčšej lásky ako ten, kto položí život za svojich priateľov. Keď Nemcom utiekol jeden väzeň, rozhodli sa pre pomstu. Náhodne vybrali, myslím, desiatku tých, ktorí mali ísť do bunkra hladu. Smrť vyhladovaním. Maximilián Kolbe vtedy vystúpil z davu väznených a ponúkol svoj život za jedného z odsúdených, ktorý prosil o milosť... Silné, emotívne, krásne svedectvo o Láske.
Pod pódiom, sediac na invalidnom vozíčku, sledovala tento príbeh staršia pani. Keď predstavenie skončilo a potlesk utíchol, dostala do rúk mikrofón. Hlas sa jej chvel dojatím, keď ďakovala šaštínskym divadelníkom za výkon, za stvárnenie postáv, za pripomenutie tej hrôzy aj dnešnému svetu. Pochválila mladých za to, že vedia rozlíšiť dobro od zla. Ona mala šťastie. Po troch rokoch vymieňania si dennodenných pohľadov so smrťou zažila vyslobodzujúci pocit voľnosti a záchrany. Povedala okrem iného aj to, že ju veľmi trápi, že aj dnes počuť o návratoch k tej zverskej mašinérii. Skupinky mladých neonacistov majú skutočne zahmlenú hranicu medzi dobrom a zlom. Musíme poznať svoju minulosť, aby sme neboli odsúdení na jej opätovné prežitie...
Divadelníkom patrí vďaka za to, že opäť raz pripomenuli tie hrôzy, v ktorých napriek všetkému pretrvávala láska. Jej patrí vďaka za to, že aj dnes neúnavne svedčí a je zdvihnutým prstom pre všetkých. To svedectvo by malo otvoriť oči ľuďom, ktorí cítia akékoľvek sympatie k jednej škaredej, nezmazateľnej stope minulého storočia.
Ďakujem za všetkých...
