Presne takýto pohľad máme v mnohých životných situáciách. Radšej nič nevidíme, nič nepočujeme, tvárime sa, ako keby sme tam ani neboli. Pud sebazáchovy je veľmi silný. Veď kto by chcel sám sebe zle?
Ľudia, ale veď sme ľudia, nie zvieratá! A pre nás existujú vyššie princípy. Existuje pravda, láska, dobro, morálka, spravodlivosť,...
Ak sa koná zlo, nespravodlivosť máme povinnosť zasiahnuť.
My kresťania veríme, že nežijeme pre tento svet. Medzi dĺžkou nášho pozemského života a dĺžkou života vo večnosti je asi taký rozdiel, ako medzi úsečkou a polpriamkou. Polpriamka má síce začiatok, ale koniec je v nekonečne. Alebo koniec neexistuje, ak chcete.
Nesnažme sa teda za každú cenu o predĺženie tej kratučkej úsečky. Bojujme radšej za zisk nekonečnou radosťou naplnenej polpriamky.
To nie je tvoja žena! Nemôžeš žiť so ženou svojho brata! Aj takéto slová, ktorými častoval Ján Krstiteľ Herodesa, ho stáli hlavu. Urobil chybu? Nie! On skutočne vyhral! Získal omnoho viac ako stratil.
Ak by sme skutočne bojovali proti zlu, zastali sa nebojácne pravdy a nehrýzli si do jazyka v mene pudu sebazáchovy, som presvedčený, že by bolo na tomto svete lepšie.
Ak si aj myslíme, že tie naše slová či skutky aj tak nikomu nepomôžu, môžeme si byť istí, že v konečnom zúčtovaní pred Bohom, pred vstupom na tú polpriamku pomôžu práve nám samým.
Ja tomu verím.
