Jedného z nich som poznal. Bol to kamarát z detstva z našej dediny. Mráz mi prechádzal po chrbte, cítil som s rodinami vojakov a zvláštne pocity sprevádzajú každú spomienku na onú tragédiu aj teraz. Vtedy som začal písať články na blog. Prvý som venoval práve tejto udalosti.
Dnes sa vynorili spomienky opäť. Spadlo ďalšie lietadlo. Tentokrát sa v ňom nenachádzali Slováci, ale Poliaci. Nie "obyčajní" vojaci vracajúci sa z misie k svojim rodinám, ale prezident a s ním jeho manželka a intelektuálne, vojenské, či náboženské elity krajiny, ponáhľajúce sa uctiť si obete Katyňskej tragédie. Vtedy som osobne poznal jednu z obetí, teraz zahynuli ľudia, s ktorými som sa nikdy nestretol...
Je to jedno. Slováci, či Poliaci. Ľudia. Je jedno, či vojaci, alebo politici. Ľudia. Mráz mi naskočil pri tejto správe. Či Antonov minule, alebo Tupolev teraz, dokazujú krehkosť našich životov. Učiteľ, politik, bezdomovec, matka, dieťa, kňaz, moslim,... je to jedno. Každý, akokoľvek vplyvný, silný, alebo jednoduchý a slabý, je krehký, ako steblo trávy ohýbajúce sa vo vetre...
"Odpočinutie večné daj im Pane, prijmi ich k sebe a daj silu priateľom, príbuzným obetí i celému Poľsku."
