..nadychnem sa jeho modrej , indigovej ...

Na polceste medzi dnom a nocou,
otazkou a odpovedou,
vrhnem sa do narucia oceanu.
Prvy sok nastane,
ked sa moja pokozka stretne s jeho hladinou.
Zaleje ma pocit chladu,
brutalneho chladu.
Naplni kazdy kanalik kostnej drene mojho tela.
Je take nicotne male
v porovnani s tou riavou.
Masa ladovej vody ma v prvej chvili,
v tom zlomku, ...
v tej stotine sekundy vyrve zo zaslepenia.
Zufalstvo mi vyvlastnilo dusu.
I oberie o silu bojovat s nou, proti osudu, ktory mi nebol dany.
To ja som si ho vybrala...ja,ja,JA!!
Ja som sustredila vsetku bolest
do jedineho bodu
a premenila ho na fatalny skok.
Vsetko sa vo mne roztapa
s poslednym nadychom,
ktory znamena zbohom.
Zavriem oci a stratim sa pod hladinou.
Ako kometa poddavajuca sa
tarche svojho ladoveho jadra....
Ked ich znova otvorim,...
ked ich otvorim,
co tam uvidim?
Morsku dialku...
a siroke, chvejuce sa,
v tekutom zavoji halene prudy svetla...
Chladne a tmavne
s kazdou dalsou sekundou. Vtedy sa opat nadychnem...
jeho modrej, indigovej krvi,..
A uvidim vsetky zapady slnka,
vsetky usmevy,...
uvidim dotyky a ucitim farby jesene
prechadzajucej do zimy...
Mojej zimy.