Musím povedať, že z prvoti som mal trošku strach. Či budú mať decká predomnou určitý rešpekt, či budem schopný ich zabaviť,zamestnať a celkovo vžiť sa do ich sveta. No pri prvom kontakte sa strach ihneďrozplynul. Samotné deti Vás poháňajú dopredu. Stačí iba bohatá fantáziaa stanete sa ich kamarátom. Potom to už ide samo. Decká sa namotajú na Vása porozprávajú všetko čo vedia, ba dokonca aj to čo nevedia :).Je síce pravda, že sú aj rebelské deti, ale aj tie si človek vie získať.A koniec koncov, človek si zapamätá skôr tých rebelov, čo na konci plačúod smútku, že musia ísť domov.
Po pritom všetkom je nesmiernedôležité aby kolektív animátorov dobre vychádzal. Čo my sme spĺňali na 100% :).Všetko sme boli mladí ľudia, s chuťou pre zábavu a obetavosťou predetské šťastie. Priznám sa, že pár fínt som sa naučil práve od skúsenejšíchkolegov animátorov. Boli sme super partia a verím, že sa ešte stretneme vnejednej škole prírode. Čo ma však dojalo na koniec, bol detský plač pri lučení. Deti nám nakreslili perfektnú kvetinku, na ktorej boli odkazy preanimátorov. Pri čítaní niektorých z nich, človek nevychádzal z údivu.Jeden z najväčších malých rebelov :)napísal, že mu bolo užasne a cíti sa tu lepšie ako doma. Bolo ich veľa,ktoré sa podobali zmyslom V Éčku lepšie ako doma. Decká plakali, niektoríz animátorov s nimi. Rozdávali sa podpisy, ľúčili sa s nimi amusím priznať, že atmosféra lúčenia nemala ďaleko od pohrebu.
Viem, že je úplne normálne, žerodičia v bežnom živote nemajú toľko času na čas strávený so svojimiratolesťami. Práca, povinnosti v domácnostia veľa ďalších starostí. No treba si nájsť čas aj pre tých najmenších, svoje deti. Trebasa uvolniť a s tým Vám pomôžu práve vaše decká. Preto milí rodičiavenujte sa im čo najviac, lebo deťmi nezostanú naveky. Raz vyrastú a Vy simožno budete vyčítať, že ste premrhali ich dectvo.
