Keď som mal 7 rokov, rád som behal s hokejkou v ruke za loptičkou. Laptopy a mobily neboli. Po škole som hodil tašku do kúta a bežal som za chalanmi von. Ak sme nehrali hokej, tak sme ako verní následníci Winnetoua zjednali nápravu s bielymi prisťahovalcami, ktorí nám zabrali pôdu. Vždy bolo najhoršie určiť, kto s partie dostane v ten deň príučku. Ale prežili sme.
Pri voľbe môjho voľno časového smerovania som mal teda jasné. Bude to hokej! Aj testovanie dopadlo super. Keďže som bol ale splnením túžby takmer každého otca, ktorý po dvoch dcérach konečne privinul v rukách syna, mama nekompromisne rozhodla, že mojím vysneným snom sa stane akordeón.
Vraj, aby sme eliminovali zranenia.
Ak vezmem, že som do 14-tich prekonal veľmi silný otras mozgu pádom zo schodov, zlomené zápästie pravej ruky, 3 krát zošívanú bradu a vybité zuby, v celku sa nám táto prognóza vydarila. Obzvlášť, ak som si raz ráno cestou na hodinu akordeónu rozrezal nohu na skle.
Ja a akordeón sme si hneď sadli. Teda, ja som si vždy musel pri cvičení sadnúť. Môj učiteľ bol odchovanec zásady, že na 1-ku vie Boh, na 2-ku on, na 3-ku najlepší z nás. Zvyšok bol v mojej cenovej kategórii 4 a 5. Asi vždy raz za rok sa mi podarilo priniesť 2-ku. V ten deň som mohol v pohode napísať diktát za 5 a matikárke odovzdať hárok prázdneho papiera. Ináč moje známky boli ako dnešné zlaté čísla u mobilných operátorov v štýle 34545 alebo 334455. Predvoľba bola vždy tá istá – mamina.
Dodnes si spomínam, ako sme s učiteľom s láskou diskutovali:
U: Jožo, na ktorom poschodí Ty bývaš?
Ja: Na najvyššom, súdruh učiteľ.
U: A to nad vami je už iba strecha?
Ja: Áno
U: Tak vieš Ty čo. Choď Ty na tú strechu. Chyť do ruky harmoniku, roztoč sa a hoď ju najďalej, ako len môžeš.
Napriek všetkému som sa dostal do absolventského roku. Moju záverečnú skúšku som spravil za 3. Ale keďže som z 20 A4 formátov etúd vedel naspamäť iba 18, výsledkom nakoniec bolo pri vyhlásení výsledkov pred nastúpenou jednotkou všetkých absolventov a učiteľov dodatočné vylepšenie : Selep 3, za lajdáckosť 4-ri!
Asi 10 rokov som sa akordeónu nedotkol. Bral som ho ako nadobro odloženú vec.
No chytili ma ľudovky a zistil som, že vo chvíľach samoty alebo prázdnoty je akordeón výborný utešiteľ. Nepije, nič nechce. A čím hlasnejšie, čím ťahavejšie, čím energickejšie, tým lepšie. Aspoň pre mňa. Susedia ma druhý deň vždy obišli.
Dnes som rád maminmu výberu a vďačný za trpezlivosť učiteľa, ktorý okrem nevtieravej lásky k akordeónu, ktorú mi vštepil napriek môjmu lenivému nastaveniu, ma naučil na viac aj podstate bontónu chlapa. Ako naučená stará škola dnes nerozumiem, keď muž sedí v reštaurácii v šiltovke alebo si ju pri vstupe do miestnosti nezloží, ale to teraz nie je podstatné.
Za mňa dnes ďakujem po x desaťročiach učiteľovi, ktorý to zvládol a niečo mi dal, hoci som zaryto proti harmonike bojoval. Dnes zo mňa nie je filharmonik, ale mám hudbu rád a rád si zahrám, aby som sa potešil, možno aj druhých.
Dieťa nedokáže vždy poznať hodnotu danej chvíle a znalosti, ktorú získava. A určite prirodzene odmieta množstvo námahy na miesto hrania. Hodnota a poznanie dobrého učiteľa sa v ňom ale v čase vždy ukáže.
