Dovolím si súčasnú situáciu na Slovensku nevnímať ako politickú krízu, ale ako dosiahnutie vrcholu pilotne spusteného programu demokracie od roku 1989, tvoreného prvotným nadšením a upravovaného získanou úrovňou našej spoločnosti v uplynutom čase. K tomuto bodu pritom logicky práve získanou úrovňou nezadržateľne smeroval.
Stav v spoločnosti dnes nepredstavuje iba stratu dôvery k zvereným mandátom predstaviteľov vládnych strán otvorenými a legitímnymi protestmi. Predstavuje rovnako aj zrkadlo pravdy pre súčasnú opozíciu, ktorá tiež veľkú oporu v slovenskom voličovi nemá. Je to hlas tichého námestia, ktoré sa v domácnostiach, na pracoviskách, pri pive s rovnakou intenzívnou silou demonštruje. Táto sa rovnako dotýka aj samotného prezidenta, ktorý taktiež svojich skalných kauzou s DPH sklamal a hlas oponentov posilnil. Je rovnako otvorenou kritikou a nedôverou na sociálnych sieťach k predstaviteľom samospráv, a to bez rozdielu príslušnosti k strane.
Vecnosť argumentácie sa utopila v hovorcoch, odpovede na otázky končia za zatvorenými dverami. Za právom a rozhodnutiami stoja peniaze. Sila politika zostáva v jeho nenarušiteľných monológoch na webových stránkach ministerstiev, samospráv, výstupov pre verejnosť bez položenia otázok. Navyše atakovanie, a v mnohých prípadoch trest, dopadá na oznamovateľa, nie páchateľa skutku. Politická zodpovednosť generuje chameleónov, ktorí so stavom splynú.
Limitnou funkciou našej demoverzie je aj stav obmedzenosti. Nie v myslení, aj keď v nektorých prípadoch sa to deje. Obmedzenosť spočíva v schopnosti nášho výberu. Nevyberáme si čo chceme. Dnes volíme cestu menšieho zla. Sám som touto cestou menšieho zla pri výbere x krát prešiel. Vyberáme si však priateľov, partnerov cestou menšieho zla? Vyberáme si dennodenné produkty cestou menšieho zla? Siahneme pri výbere produktu po takom, ktorý je v recenziách opísaný ako menšie zlo?
Neakceptujeme a neprijímame skutočnosť, že niekto koná zo svojho presvedčenia, svojho principiálneho nastavenia a automaticky ho konfrontujeme zištným úmyslom. Niekým alebo niečím v pozadí. Neveríme v nezištnosť. Neveríme v ochotu. Čakáme, kedy to príde. Kedy jedinec siahne po možnosti prebrať zodpovednosť, aby sme mu dokázali, ako všetko podmieňoval tejto ceste. A ak nie, ak jedinec demoverziou prejde bez ambície na funkciu, vybavíme ho ako večného kibica. Človeka, ktorý iba kritizuje, no sám na seba zodpovednosť nedokáže prebrať. Žiaľ, je to tak výsledok našich skúseností, ako aj výsledok nášho nastavenia.
Akceptujeme iba poznané a to aj za stavu, že ide o podvodníkov, ľudí bez charakteru, ktorí nás zastupujú. Postačuje nám získaná funkcionalita – tí druhí budú rovnakí, ak nie horší.
Sami generujeme korupciu, netransparentnosť. Dovolím si tvrdiť, že iba jeden z mála pri zistení priestupku, viny, zareaguje pokorným prijatím pokuty. Prijatím zodpovednosti. Drvivá väčšina zjednáva, ak nie priamo korunpuje. Veď predstavme si toho blázna, ktorý by povedal – zaslúžim si pokutu. A učíme to žiaľ aj naše deti. Málokto si prizná, že jeho dieťa má zlé výsledky v škole, lebo je lajdák, lebo sa mu nevenuje. Prvotným systémovým prvkom je zlý učiteľ a tento zdrojový kód vkladáme do dieťaťa. Vinní sú ostatní.
Vrcholom našej demoverzie je vírus radikalizácie spoločnosti.
Súčasný pokles preferencií vládnych strán nevylepšil percentá demokratických opozičných zoskupení a ani ich nevylepší. Zväčší sa skupina nezaradených, sklamaných, nezúčastnených. Najmä však sa vygeneruje ďalší nárast hlasov pre národných nacionalistov. Títo, poznajúc svojími 100 ročnými osobnými skúsenosťami dokonale obdobie vojnového Slovenska plného rozkvetu a stability, dnes tieto hodnoty ponúkajú nám, ako opakovateľný a nezničiteľný vírus obmedzeného programu demokracie.
Ako sa hovorí – život je zmena a dosiahnutie hranice definuje iba ďalšie nové možnosti, nie koniec. Výsledok ovplyvňujeme všetci. Oklieštenosť poznania nám nepomôže. Tú však dnes vnímam za najzásadnejší rozpor a dosiahnutý vrchol stavu našej demokracie.
