Je ráno. 5:55. Pred hodinou som mal vstať a ísť na letisko. Tentoraz totiž chcem vziať so sebou aj bicykel, lebo mi za ním je veľmi smutno. Nuž tak vstávanie mi nevyšlo, našťastie som nebol doma sám a moja teta ma zobudila. (Teda aby bolo jasne, je to mladá a sexi teta, takmer ako sesternica, nepredstavujte si ju prosím inak. Týmto ju pozdravujem: Ahoj Katka :-)) A ešte za pomoci môjho veľmi dobrého kamaráta a spolubývajúceho, ktorý otváral dvere (Týmto ho pozdravujem: Čau Danilson :-)), sa mi podarilo vybehnúť z domu na bajku za 7 minút. Nasledujúci "task" bol dostať sa na bajku s veľkým ruksakom na chrbte, čo najrýchlejšie na letisko, keďže let bol o 7:30. Nakoniec som to stihol, (15:36 čistého času, priemerná rýchlosť 21,8 km/h)
Vydýchaval som sa až v lietadle. Na zemi bolo trochu zamračené depkoidné počasie, ale v "letovej hladine 3000m" krásne svietilo slniečko na chumáčiky obláčikov.
Pohodička, ktorá z nich vyžaruje, ma nechala úplne zabudnúť na ranný stres.
Celkom som mal chuť vyskočit z okna a poskákať si po nich. (Žial okno je dosť malé a letuška by to asi nepochopila, takže som nemohol vyjsť ani dvermi.)
Ak naozaj po nich poskakujú anjeli, tak im celkom závidím.
Tu už sa nakáňame, lebo budeme pristávať. (Alebo že by som mal naklonený foťák?)
Už sa teším na ďalši let. Zatiaľ si budem užívať bicykel, ktorý cestu v podpalubí prežil (aj keď s pár novými škrabancami.)
