To ma donutilo rozmýšľať, kde sú vlastne prapočiatky mojej averzie k všetkému menšiemu pod 12 cm, pričom katastrofa je dokonaná, keď to má oči. Možno mám traumu z detstva, lebo ako dieťa som chodila s rodičmi do Bulharska, kde sa predávali take malinké pečené rybičky. Na tie malinké, desom vypúlené očká, v nemom úžase otvorené nevinné bezzubé ústočka, ktoré ako by kričali pomóóóc, male plutvičky a nežný chvostík (či ako sa volá to kormidlo na riti), ktoré na jeden šup zmizli v nenásytnej papuli nejedného turistu sa prosto nedá zabudnúť… :)
Je pravda, že po týchto traumatizujúcich chvíľach sa celkom dlho v mojom živote nič dramatické nedialo. V našej rodine sa v zásade jedli bravčové rezne, ktoré našťastie z taniera nežným pohľadom nepozerali, klasická hovädzinka a kury. Celá situácia bola o to jednoduchšia, že mäsko aj iné jedlo až do môjho, takmer plnoletého veku, zvyčajne pripravovala mama, a preto som sa príliš nezaoberala myšlienkou, ktoré že to zvieratko nosilo na sebe nalepený môj obľúbený rezeň . Keď sa tak zamýšľam, už vtedy boli isté náznaky, že nebudem úplne kompletná. Rozmrazene kurča mi pôsobilo des, lebo sa mu pri manipulácii tak čudne kývali nožičky, keď mama na vianoce pitvala kapra, sedela som v druhej izbe a rytmicky som sa kývala zmietaná emocionálnou depriváciou, a je pravdou, že ani pohľad a najmä dotyk surového mäsa mi nerobil zvláštne potešenie.
Ďalšia fáza v mojom živote bola fáza osamostatnenia a založenia vlastnej domácnosti, kedy po práci hladného manžela a malu dcérku, potrebujúcu prísun živočišných bielkovín, absolutne nazaujímal môj vnútorný citlivý a éterický svet, plný šťastných malých živých rybičiek J. Musela som teda potlačiť nepríjemné pocity a naučila som sa s mäsom normálne narábať, odlišiť karé od plecka a krkovičky, pekne nacesnakovať a upiecť. Aj na kurča som mala fintu, porciovala som ho také napoly zmrznuté, aby sa mu nožičky veľmi nekývali. Ryby sme našťastie nemali veľmi radi a nakoniec - rybie prsty smutné očká nemali a naopak boli v úhľadnom, o telíčku nič nehovoriacom obdĺžničku. Moja fóbia sa tak upriamila na zvieratka menšieho vzrastu, ináč povedané tie zvieratká, ktoré si udržiavajú akýsi pôvodný look a tvar. Svoju rolu samozrejme hrali oči.
Postupne sa začali dostávať do pozornosti, do módy, aj do hypermarketov rôzne morske potvory, ktoré som sa naučila v uctivej vzdialenosti obchádzať. Proste sa mi hnusí, keď sa na mňa čiernymi pichľavými protivnými očkami zo sáčku v mraziacom boxe pozerajú rôzne slizovité oranžové červíky, mušle, chobotnice, ústrice a slimáky. Že by mi také niečo malo vliezť na tanier si ani len neviem predstaviť :) Najlepšie tento stav vystihuje historická veta Kelišovej – “ Velebnosti, vono to na mne mrklo ….”
. Pri tom všetkom mám obrovské šťastie, že aj môj manžel dáva prednosť jedlu skôr haluškoidnému a žiadne kulinárske špecialitky odo mňa nevyžaduje. Aj počas dovolenky pri mori v reštauráciách skôr inklinujeme k suchozemským tvorom väčšieho vzrastu v rôznych úpravách. Návštevu Čínskej ľudovej republiky v najbližšom čase neplánujeme.
Pri tej príležitosti sa však nedá nespomenúť úžasný zážitok z jednej rímskej reštaurácie, kedy ja som stavila na istotu a dala si steak. Môj manžel so objednal rizoto pescatore, pričom sa, hladom zmožený, sústredil iba na slovo rizoto (na tom predsa nič nepokazíš) a viac sa nezaoberal slovom pescatore (rybár). Čo bola asi chyba. Priniesli mu krásnu a obrovskú porciu ryže, z ktorej trčali rôzne náhradné diely z malého terminátora. Rôzne velké klepetá, tykadlá, nohy a oči naňho pozerali z každej časti taniera. Typická vôňa mora na seba tiež nenechala dlho čakať. Jeho pocity mi boli jasné, predsa len ho nejaký ten rok poznám. Kútiky mal poklesnuté, pohľad zúfalý a chvíľami ho napínalo. Naopak ja som sa rehotala ako zmyslov zbavená, najmä preto, že mňa sa to netýkalo :).
Našťastie s nami bola naša všežravá dcéra, ktorá si náhradné diely z terminátorovho pohrebiska presunula na svoje pohrebisko, svoju ryžu nimi úplne zakryla a výborne sa napapala. Jej by sa snáď už nebrídilo zakúsnuť ani vtáčika v letu :). Prečo, zistíte v poslednom odseku.
Osud mi však moju škodoradosť vrátil a uštedril mi najhorší úder, keď presťahoval moju dcéru do Francúzska, k žabožrútom. Odvtedy sa pred každou návštevou u nej, jej priateľov a budúcej rodiny modlím, aby nemali prílišný záchvat štedrosti a pohostinnosti.
Toto všetko, s čím som sa Vám tu zdôverila, by som im totiž ani počas ich 4-5 hodinovej večere po francúzsky asi nevysvetlila .....
