Ste v strednom veku. Nemáte súrodencov a deti už odišli z domu, plniť si svoje vlastné sny. Žijete s manželom sami vo veľkom byte. Nič zvláštne. Vaši rodičia žijú celý svoj život v byte, kde ešte stále máte zariadenú svoju detskú izbu, v malom mestečku asi 100 km od toho Vášho. Celkom blízko na občasné víkendové stretnutia a nárazovú pomoc, ale príliš ďaleko na každodenné návštevy. Rodičia tam majú svoje zázemie, susedov a bývalých kolegov z práce, z čias, kedy ešte boli plní života. Občas s nostalgiou spomínate, ako ste im zo začiatku vozili deti, keď zasa kašľali, alebo keď boli počas roka nejaké nezmyselné prázdniny. Najmä na mamu ste sa mohli stopercentne spoľahnúť a mať istotu, že deti budú mať tu najlepšiu opateru.
Potom prišiel čas, kedy deti začali dávať prednosť víkendom s kamarátmi. V piatok večer robili grimasy "juuj, zasa k babke" a vymýšľali si nejakú dôležitú činnosť na doma. Museli ste svoj čas deliť medzi svoju domácnosť a deti, a na druhú stranu cez víkendy pomáhať rodičom, ktorí to čím ďalej tým častejšie potrebovali.
Čas plynie a Vaša mama ostala po smrti otca v byte sama. Snažíte sa ju navštevovať čo najčastejšie, ale stále sa tiež nedá. Aj Vám ubúda síl, potrebujete si urobiť svoje veci doma a čo to zregenerovať. Spočiatku sa mama snaží samotu znášať hrdinsky, ale, čo si budeme nahovárať, veľmi jej to nejde. Je to ten typ človeka, ktorý venoval celý svoj život rodine, manželovi a deťom. A dodnes je na to patrične hrdá. Niekedy rozmýšľate, či taká hrdosť je na mieste. Či by nebolo bývalo lepšie myslieť viac na seba ... Žiaden vlastný koníček, záľuba, záujem. A teraz, keď ostala sama, zrazu nemá prečo žiť. Nebaví ju ani čítať, počúvať rádio, pozerať telku. Kamarátky považovala vždy za niečo, čo odporovalo prototypu materinskej obetavosti . Ísť za kamarátkami bolo to isté, ako ísť piť niekde do krčmy ... Preto v podstate žiadne nemá. A keď už nežije svoj život, niekedy má teda tendenciu žiť ten Váš.
K tomu sa pridali vekom spôsobené fyzické ťažkosti a aj pamäť neslúži, ako kedysi. Niekedy zopakuje jednu vetu 3x v priebehu 10 minút, ale niekedy pospletá také logické konštrukcie, že aj Sherlock Holmes by sa pred ňou hlboko sklonil ... Človek si uvedomuje, že je to dôsledok zákonitej stareckej demencie, aj keď niekedy sa nevie ubrániť dojmu, že to robí vedome... Pravdu sa však nedozviete. Čo však opakuje s železnou pravideľnosťou a pri plnom vedomí je, že je stále sama a že už to ďalej nezvládne.
Samozrejme sa to musí nejak riešiť, a viete, že to bude čím ďalej, tým horšie. Len ako ?
Vaše víkendové návštevy už nestačia. Aj keď tam prídete v piatok večer, popracete jej celý byt, nakúpite a navaríte na zopár dní vopred, vypočujete si, už niekedy malinko nervózna, po dvadsatýkrát tie isté vety, v nedeľu večer odchádzate s výčitkami ako zbitý pes. Ona plače a spomína, ako sa o Vás starala, keď ste boli chorí. Bojí sa smrti, bojí sa, že sa budúceho víkendu nedožije. Ani jej nehovoríte, že od pondelka do ďalšieho piatka budete po práci dorábať to, čo ste nestihli v svojom byte. A že už tiež nemáte dvadsať... V tejto situácii sa to nepatrí spomínať. Ľútosť a beznádej, to je ten najsprávnejší výraz ...
Odísť z práce sa v tomto veku a v tejto spoločnosti jednoducho nedá. Médiá okolo Vás neúprosne masírujú a strašia teóriami, koľko by ste si mesačne museli odkladať, aby ste prežili dôstojne Vás vlastný dôchodok. Ani keď slušne zarábate, takú sumu odložiť jednoducho neviete. A "keď sa toto raz všetko vyrieši", do práce Vás jednoducho nikto naspäť nevezme.
A aj keby ste odišli z práce, čo ďalej ? Odsťahovali by ste sa ku nej ? Od muža, zo svojho domova ? Nevhodná otázka, ale občas Vás napadne - na ako dlho asi ? Rok ? Päť ? Možno ešte aj desať ?
Máte veľký byt, takže by nebol problém ju presťahovať ku Vám. Aké jednoduché ! Otázka znie, či by to niekomu reálne prospelo. Vytrhnúť ju zo svojho prostredia, kde už sa pohybuje či cez deň, či v noci na "autopilot". Nevie a ani nechce používať kuchynské alebo elektronické zariadenia, ktoré doma bežne používate a bez ktorých už dnes Vaša domácnosť ani nefunguje... Okolie nášho domu, ani ľudí tu nepozná. Celý den ste v práci. Večer občas potrebujete svoj kľud. Pozrieť svoje programy, u ktorých nemusíte premýšľať, a proti ktorým ona s istým druhom teatrálnosti bojuje, lebo sa nezhodujú s jej presvedčením. Ale čo je najhoršie - v noci nespí. Driemká cez deň, keď Vy ste v práci a potom celé noci chodí, svieti, šustí...viem, človek musí niečo obetovať, ale predstavte si - celé dni v práci na plný výkon a celé noci v strehu a v polospánku ...
Samozrejme, je tu škála rôznych sociálnych služieb. Od návštevy opatrovateľky cez umiestnenie v nejakom domove pre seniorov. Opatrovateľku apriori odmieta a prejavuje rezolutný nesúhlas. Nikto cudzí sa jej nebude obšmietať po byte a nakoniec - ona ani nikomu cudziemu neotvorí. A okrem toho (samozrejme výčitka) vychovala dieťa, o ktorom si vždy myslela, že sa o ňu postará. Tak, ako ona sa postarala o svojich rodičov, keď žili všetci na jednom dvore. Ťažko jej človek vysvetlí, že tie doby sú dávno preč ....
S domovom dôchodcov je to podobné. Nebudem spomínať jeho reálnu dostupnosť a čakacie doby... Ona si nebude predsa zvykať na nejakého cudzieho spolubývajúceho, nebude sa vzdávať svojich vecí, ktoré tak ťažko nadobudla ... pre Vás je Vaša matka stále autoritou, ktorej názory chcete rešpektovať ...ale ešte je tu ta veta, ktorá bolí najviac, ako ona vychovala svoje dieťa s vidinou peknej staroby ...a Vy, úspešný v rozhodovaní vo Vašej prosperujúcej firme, momentálne neviete, čo s tým.
Keď sa Vám táto úvaha zdála príliš pragmatická, bez pridania elementárnych osobných pocitov, ako je cit, láska a vďačnosť, bude to asi tým, že tento príbeh zatiaľ nie je môj ... zatiaľ ...našťastie ... ale je príliš reálny, a som presvedčená, že niečo podobné sa ma dotkne, či už v rodine, alebo v budúcnosti mňa samotnej ....
Ta predstava bezmocnosti ma desí ....
