Dosť neskoro sa vydávala a tým pádom aj dosť neskoro mala dvoch synov, približne v dvojročnom odstupe. Krátko na to ju opustil manžel a ona zostala s dvomi malými deťmi žiť v jednoizbovom byte. Aj keď svoje deti nesmierne milovala, nedostatok priestoru znamenal aj nedostatok súkromia. Čím kratšie steny bytu, tým kratšie a "pevnejšie" vzájomné väzby. A žiadna šanca na zmenu. Nikoho si už nenašla. Hovorila, že sa chce už len obetovať deťom, ale skôr to vidím tak, že by nebolo bývalo ľahké pre nikoho s ňou žiť v partnerskom vzťahu.
Chlapci rástli, vždy boli "takí iní", ale rozhodne nie zlí. Vždy ochotní a slušní. Ako pubertiaci sme často so smiechom hodnotili ich čudné nemoderné účesy, košuľky, pozapínané tesne ku krku, pletené vesty a tesilové nohavice. Zatiaľčo my sme boli taká súdržná sídlisková banda, hrali sme futbal a posedávali po lavičkách, oni vyfasovali šustiakovú tašku s umelohmotným uchom a chodili mamke na nákupy. Mali zmapované, kde je čo lacnejšie, vyznali sa v mäse - či krkovička, či pliecko, a celé hodiny o tom vedeli živo a zapálene diskutovať s babkami pred domom. Babky z nich boli logicky hotové a vždy ich nám, grázlikom, dávali za vzor. Keď sme ich náhodou prehovorili na hru s loptou, nie len, že boli strašne nešikovní, ale mamka na nich hneď volala z balkóna, nech ihneď prestanú, lebo si uženú kašeľ.
V škole tiež boli na smiech. Mali totiž neuveriteľne veľké a starostlivo zabalené desiaty. Bolo im to nepríjemné (oh, aké pomýlené hodnoty sme niekedy mali, čo by som dnes dala za pripravenú desiatu J ) a tak ich náročky nechávali doma. Obetavá mamka sa vynašla. Došla cez veľkú prestávku do školy a nechala ich vyvolať školským rozhlasom. Náš posmech potom nemal konca....
Po učňovke ten starší - malinko priebojnejší - zrazu odišiel bývať inde. Našiel si dievča, oženil sa do iného mesta a odvtedy si žije si svoj život, pričom domov chodí minimálne. Mamka tým strašne trpela a zrejme sa rozhodla, že niečo také u mladšieho nedopustí. Neobetovala svoj život predsa chlapcom na to, aby ostala na starobu sama. Mala aj zdravotné problémy, kvôli ktorým bola roky na invalidnom dôchodku. Jej pozornosť sa sústredila na to jediné. Udržať si doma mladšieho. Keď mal ísť do základnej vojenskej služby, nevedela si predstaviť, ako to jej chlapček bez nej zvládne a využila všetkých možných prostriedkov, aby mu vybavila modrú knižku. Cez známeho psychiatra. Že to bude mať navždy v dokumentácii ju nenapadlo. A nie len v dokumentácii. Zdôverila sa aj babkám na sídlisku, ako to svojmu chlapčekovi perfektne vybavila ....a tak to vedel každý. Tak mu hrôzy vojenskej služby farbisto vykreslila, že jej bol nakoniec vďačný, ako ho hrdinsky uchránila. A tak začal pracovať. Nekvalifikovaná, nenáročná práca. Žiadne ambície. Prečo a pre koho.
Aj keď sme sa mu vždycky v detstve smiali, v podstate sme ho vždy mali radi, lebo je to dobrý človek. A tak, keď ho niekto z našej partie občas stretol, snažil sa s ním o tom hovoriť, nech sa osamostatní, nech odíde. Asi aj celý čas vedel, že sa jeho život nevyvíja tak, ako by mal, ale riešenie nenašiel. Je možné, že ani nebolo.
Následovalo dlhé, otupné a jednotvárne obdobie. Oni dvaja spolu v jednoizbovom byte. Z práce rovno domov, každý večer seriály s mamou alebo slúchadlá a vlastný svet. Nejaký pokus o zmenu, ísť večer von, iné mesto, rande ? Jej večný plač, výčitky, vyhrážky ... nestálo mu to za to. Kamaráti sa postupne poženili a 20 ročné baby v práci mali srandu z jeho odevných kreácií Matkin zdravotný stav sa postupne zhoršoval. Už to nebolo len o celoživotnom stereotype, ale skôr o povinnosti sa o ňu postarať, ako náhle prišiel z práce. O psychickej pohode škoda rozprávať.
Keď mal 38, zomrela. V podstate sa mu zrútil svet a jeho bizarná životná istota. Ostal po nej maličký nemoderný byt plný starých zatuchnutých harabúrd. Skriňa plná nemoderného oblečenia. Zrazu vôbec nevie, ako žiť, ako sa baviť, kde a s kým chodiť vo voľnom čase, skadiaľ vôbec začať. Občas má dokonca výčitky, že na ňu nemusel byť taký nervózny.
Asi o tom ešte nevie, ale konečne začína žiť ....
