Však, baby, rozmýšľajte so mnou : vyštudované sme rovnako kvalitne ako oni, nie ? O čo my sme horšie ? Šoférujeme autá (dokonca ešte oveľa bezpečnejšie než oni) a niektoré z nás aj kamióny, lietame do vesmíru, zatiaľ síce iba len v zmiešanom tíme, ale aj to sa čoskoro zmení. Hráme hokej, boxujeme, vzpierame činky. Však čo je krajšie ako dokonale vyšportované a svalmi vyrýsované telo. Niektoré profesie sme síce ešte neovládli, ale to nie je tým, že by sme nemohli, ale jednoducho nechceme. Smetiara alebo napríklad takého baníka v pohode prenecháme chlapom. Ničia sa pritom gelové nechty.
Keď máme chuť si urobiť krátku pauzu v kariére, alebo aj naša kámoška práve kočíkuje, necháme si urobiť dieťa. Keď sme náhodou podľahli krátkemu romantickému ošialu a vydali sa ( je to síce totálna blbosť, ale kedy inokedy môžeme byť stredobodom pozornosti v tých krásnych bielych šatách, čo sme kúpili na poslednom nákupnom výlete do NY) , ihneď po pôrode pragmaticky zhodnotíme, ktorý z manželov má vyšší príjem. Ten následne pracuje. Kojenie sa predpoklada len v prípade, že zarába viac manžel. Veda zatiaľ nepostúpila tak ďaleko, aby to mohlo byť opačne, aj keď dúfam, že je to len otázka času. Či sme vydaté, alebo nie, po 6 týždňoch je najvyšší čas sa popozerať po nejakej dobrej au-pairke. Peniaze cirkulujú. Má to logiku. Zarábam, aby som celý plat dala au-pairke. Všetci sme spokojní. Teda presnejšie tí, čo už vieme rozprávať ....
A propo, zopárkrat som rozmýšľala nad tými chudinkami v burkách ... ako šoférujú ? Ako si v spätnom zrkadielku líčia pery ? Ako si dajú cigu ? Fakt nechápem ...
Musíme si však aj my ženy priznať, že detaily ešte nemáme úplne prepracované. Oni totiž aj tí naši chlapi si zvykajú na to, že všetko vieme vybaviť a do všetkého sa rovnoprávne hrnieme. A nie vždy z toho vyjdeme s viťazným pocitom. Napríklad dostanete v rámci rodiny úlohu sama objednať a priviezť (prigúľať do garáže) zimné pneumatiky alebo popísať mechanikovi v servise závadu na svojom aute. Vtedy to diabolské plemeno drží zrazu pri sebe a cíti prevahu. Vy červeniete a odborných slov sa Vám zrazu nedostáva, používate výrazy ako „čudlík, dzindzík a také to čierne, a čudne to krochká" a oni po sebe pozerajú a zhovievavo až jedovato sa usmievajú. Vtedy Vás prvýkrát napadá, že asi by to predsa len dofrasa lepšie vybavil nejaký chlap, najlepšie ten Váš (fuj, čo som to vyslovila :))
... Idem sama autom na služobnú cestu. Dosť ďaleko. Kostým, lodičky, dokonalý make-up, notebook pohodený na zadnom sedadle. Mám zo seba fakt dobrý pocit. Úspešná manažérka. Ako v Elle. Zrazu na pumpe zisťujem, že to koleso vyzerá akosi čudne. Ako taká placička. Ufff , asi defekt. Manažérka je zrazu preč. Čo mám teraz robiť ....predsa nebudem volať kvôli defektu servis ...by si povedali ... ďalšia sliepka si nevie vymeniť koleso, takú radosť im neurobím ....čo hovorí krízový manažment .... mám nutkanie volať manžela a posťažovať sa, ale aj tak mi nepomôže... ešte bude mať blbé kecy, že minule na chate mi to chcel ukázať ... sama to vymeniť asi nezvládnem. ... mám vôbec také to ....dvíhatko ? ....ako teraz v tom kostýme ...na frasa sú mi tie lodičky ...
Prichádza neznámy (nechtiac musím priznať dosť sympatický) muž. "Nejaký problém ?" "Nie, v pohode, nepotrebujem nikoho, zvládnem to," hovorí zo mňa Manažérka. "Fakt som v koncoch, neviem čo mám robiť, potrebujem Vašu pomoc a nemám ďaleko do plaču" cez ňu prekrikuje Žena. Muž sa skláňa ku kolesu, obhliada situáciu a rýchlo a šikovne koleso mení za rezervné. Vôbec nemá ten posmiešny výraz. Ruky má celé čierne. "Máte manometer ? " pýta sa. Tvárim sa asi nechápavo. "Nooo, to je taký ten malý budík s hadičkou" hovorí malinko posmešne. Manažérka je pripravená na ostrú odpoveď o tom, že predsa vie, čo je manometer. Žena ju presne miereným úderom vraždí a poslušne prináša onen "budík".A vôbec sa necíti ponížená, alebo menejcenná. Niečo vnútri jej hovorí, že je fajn, že sa niekto o ňu postaral, že tak nejak to má byť a že je to vlastne príjemné.
Prosím Vás, dá sa začiatok tohto filmu pustiť kúsok späť ? Chcem mať späť svoje „ženské roboty", nechcem vidieť manžela, ako mi posediačky pred telkou žehlí moju ružovú blúzku, chcem si sama povesiť a pekne po svojom nariasiť svoje záclony a občas upiecť koláč (no to, úprimne, nemusí byť až tak často :)). Nechcem viac držať v rukách hasák a kladivo a študovať vlastnosti zimných pneumatík. Chcem vidieť môjho muža, ako si s chuťou a po chlapsky zanadáva, keď čistí odpad plný mojich vlasov :). Chcem si poplakať, keď Demi Moore v Duchovi tečú slzy. Chcem sa túliť, cítiť jeho parfém a nechať sa chrániť.
Lebo, ako hovorí klasik, prírodu neo...babreš :)
