…začalo to celé možno pred 30 rokmi. Magda bola mladá, šikovná, energická a mala aj slušného frajera, ktorý sa páčil rodičom. Nič nebránilo tomu, aby to bol fajn život. Držali sa osvedčených postupov. Bola svadba, v práci sa im darilo, dostali podnikový byt. Otehotnela. Lenže práve v tom momente sa začalo všetko odchylovať od normálu ...
Diagnostika v tehotenstve nebola zďaleka taká, akú poznáme dnes. Ale už aj vtedy lekári vedeli, že s veľkou pravdepodobnosťou nebude všetko v poriadku. Magde to šetrne povedali. Lenže koľko už bolo takých prípadov, kedy sa výsledky javili zle a nakoniec sa narodilo zdravé babätko ? Naviac na religióznom východe sa o možnostiach iného riešenia ani len neuvažovalo ...budúci prarodičia sa za nenarodené babätko začali intenzívnejšie modliť a je pravdou, že ani sama Magda dlho nerozmýšľala, ako sa k situácii postaví. Ich manželstvo je pevné a ešte stále je veľká nádej, že to všetko bude omyl, dieťatko vynosím a aj keby bol problém, dajak už sa o anjelika postaráme.
Žiaľ - happyend sa nekonal a dieťatko sa narodilo s ťažkým fyzickým aj mentálnym poškodením. Chlapček. Najprv všetci chodili a snažili sa rodičom aj sami sebe vsugerovať, že to nebude také zlé a veľa vecí sa dá naučiť a precvičiť. Vlastne už vtedy nikto z nich tomu neveril ...
Magda sa pragmaticky rozhodla, že keď už jej osud takto nadelil, bude sa snažiť to čo najefektívnejšie zvládať. Rýchlo zabudla na to, že dakedy bola šikovná ekonómka, a s energiou jej vlastnou sa vrhla do nerovného boja. Zohnala a prečítala kopu kníh, stretla sa s ľuďmi s podobným osudom v rodine, konzultovala s lekármi, s malým cvičila a skúšala rôzne metódy, žiaľ s minimálnym progresom. Často upadala do zúfalstva, bola fyzicky aj duševne vyčerpaná. Manžel zatiaľ trpezlivo chodil do práce a zarábal na všetkých. Každé poobedie našiel doma zúfalú ženu na pokraji úplného zrútenia, ktorá ozaj už nemala síl sa venovať jeho problémom v práci, alebo že trebárs potrebuje kúpiť novú košeľu a nevie akú, alebo že je tiež nešťastný a potrebuje sa k niekomu pritúliť... a k tomu dennodenne pohľad na k lôžku pripútaného malého chlapca, ktorý už s ním mal dávno kopať do lopty a učiť sa bicyklovať ... a on sa naňho ešte ani neusmial ...
... no proste nezvládol to. My ostatní ho môžeme hodnotiť akokoľvek negatívne, dnes je to už jedno. Odišiel, aj keď so strašnými výčitkami. Nechal jej byt a mesačne im prispieval, ale v podstate už ho nikdy nevideli. Vytesnil ich zo svojho života, možno, aby sám bez újmy prežil ...
Magda sa zaťala ... nakoniec ani veľa iných možností nemala. Do ústavu syna dať nechcela. Po tých rokoch boli so synom na seba priveľmi fixovaní a bála sa, že to bez nej nezvládne. A - priznajme si, ešte jeden červíček ju začal nahlodávať. Lekári mu nedávali veľa rokov života a ona si dala taký svoj tajný čestný záväzok, že ho dochová, a potom snáď .... nemôžem predsa tak ani uvažovať ...ale začnem konečne zasa žiť.
Roky išli a chlapec rástol aj priberal. Cítila to, keď si so zničenou chrbticou večer ľahala do postele. Jeho (možno už aj očakávaný) koniec však stále akosi neprichádzal ... Stále ležiaci, veľmi obmedzene komunikujúci, často zlý a nepokojný.
Prebaľovať, kúpať, holiť, polohovať, precvičovať, kŕmiť, trochu si pospať a zasa nanovo. A sama. Stále len sama. Syna ako spoločníka rátať nemôže. Kamarátkam z práce nebolo príjemné sa na toľké nešťastie pozerať a tak postupne mali stále častejšie „niečo dôležité“. A nakoniec ani jej nebolo príjemné počúvať, čo nové robia v práci. Ako im len závidela ich sťažovanie, že majú veľa roboty ! Nový muž v jej živote ? Ani náhodou ! Kto nový cudzi sa „na toto“ bude denne pozerať ? Opatrovateľku skúšali viackrát, ale chlapec veľmi zle znášal, keď s ním bol niekto cudzí, bol agresívny a nekľudný. Niekde ísť sama na dovolenku ? Oddýchnuť si ? Kde žijete ? Ako ? A okrem iného za čo ?
.... A ani teraz sa happyend nekonal ... pomedzi prsty prešiel takmer celý dlhý život jednej ľudskej bytosti ....
Tá žena mi raz povedala : „Keby to raz išlo vrátiť späť, išla by som na interrupciu“
V tú chvíli som cítila, že asi nemám právo ....
