Mám týždeň obnovené STK, lenže som si tesne po tom musela vybaviť nové ešpézetky. Dôvod nie je podstatný. Skrátka potrebujem prísť opäť na to isté STK a len ho nechať prepísať tak, aby tam figurovali nové značky. Vchádzam do malej presklenej auly s hliníkovými rámami okien a velmi lacno vyzerajúcimi lavičkami a stolíkom. Vraciam sa do roku 1978. Znudená upratovačka s špinavým mopom sa pomaličky šuchtá po prázdnej čakárni. Keby som bola režisér, natočím tu niečo ako Vtedy na západe ... také tie nekonečne pomalé zábery....
Presúvam sa tam, kde za presklenou stenou, vybavenou starými žaluziami tuším pohyb. Skláňam sa a ešte skláňam tam, kde sa nachádza okienko. Takmer kľačím a snažím sa nadviazať očný kontakt, aby som mohla povedať to prosté a krásne „Dobrý deň“. Spodná strana okienka je totiž umiestnená zhruba vo výške môjho pasu (pre ľudí so zmyslom pre detail podotýkam, že nie som basketbalistka) a horná končí v oblasti mojej hrude. V duchu si hovorím – aké je jednoduché dostať žiadateľa do pozície poddaného, do hlbokého predklonu, aby si uvedomil, aký mrzký je jeho život a aké povrchné a hlúpe sú jeho požiadavky.
Snažím sa identifikovať svoje želanie, ale stretávam sa iba s prsiami. Prsia hovoria, že musím chvíľu počkať, že sa to prepíše, ale auto ešte prezrie technik. Hovorím si, fajn, asi chce pozrieť, či sa nesnažím o nejaký podvod a len skontroluje číslo motora alebo karosérie. Zvyšok môže opísať. Opúšťam prsia a celkom ma láka vidieť aj hlavu, ale nie je mi dovolené. Idem si čítať letáčiky na tvrdú neforemnú lavičku. Poddaní totiž musia sedieť v priamej úmere svojmu postaveniu.
Čakám. Čakám pol hodiny. Prsia sa rozprávajú s inými prsiami o tom, ako Anička kúpila malému krásne tričko a Joži ju včera nasral. Ano, prsia nerozprávajú slušne, priatelia. Cinkajú lyžičky. Vonia káva. Letáčiky sú prečítané a preto pozerám cez ďalšiu hliníkovo-presklenú časť do haly. Diagnostické prístroje stoja opustené. Žiaden zákazník. Znova sa mi vybavuje „Vtedy na západe“. Cez halu sa totiž pomaličky presúva technik. ... nie som si istá, či na kamere nemám spomalenú rýchlosť. Druhý stojí v kútiku a pije niečo z hrnčeka. Jeho pohľad je zasnený ...
Čakám ďalej a počúvam o Jožim. Celkom ma zaujíma, ako sa majú prsia, aj technik, ale hlavne môj nový papier. Neostáva mi teda nič iné, než si narovnať chrbát z ukrutne tvrdého sedenia a o pár metrov ďalej sa zasa poskladať, nižšie a ešte nižšie, a poprosiť, či na mňa náhodou v návale práce nezabudli. O ďalších dvadsať minút vytúžený doklad získávam.
Technik musel mať úžasné diagnostické a optické zariadenie. Čo potreboval, videl totiž zrejme zo vzdialenosti cca 25 metrov, kde som mala zaparkované auto. Otvoriť ho nikto nechcel.
Milujem naše úrady. Človek si totiž musí občas pripomenúť, kde je v našom štáte jeho skutočné miesto.
