... Ide o takú vec :
Dajako starnem. Teda - podľa dátumu narodenia už som fakt takmer veľmi stará osoba. Hodnotím, bilancujem, rozmýšľam. Začínam viac a viac sledovať starších a starých ľudí okolo seba. Aby som vedela, ako na to. Ako to oni robia. Aby som o pár dní tiež zapadla. Pre začiatok by to chcelo nejaké viac „usadené" oblečenie, najlepšie farby tmavosivej, hnedej alebo čiernej. Alebo kombináciu. Vytrhám si celé obočie a nakreslím si úplne inde oblúčiky čiernou fixkou. To som videla u poniektorých starších dám v električke. Keby som bola chlap - dzedo, tak do svojho šatníka zaradím kúsky z nejakej uniformy. Košele, nohavice. Svoju dlhoročnú kaderníčku lámem už dlhšie na trvalú onduláciu karfiolovitého tvaru. Zatiaľ odoláva :). Pozerám sa na svoje ruky a čím ďalej tým viac ich hydratujem. Sú na nich také čiarky ...
Viac problémov mám ale s tým, ako sa v najbližšej budúcnosti správať. Každopádne začnem pozerať Senzi a Šlágr TV. Môj obľúbený Offspring a Red Hot hodím do kúta aj so slúchadlami, lebo ku melírkovanému karfiólu budem vyzerať ako idiot. Také to „tuctuc" sa k veku už nehodí. Musím si pred zrkadlom natrénovať spustené kútiky. Staršia žena by predsa nemala byť vyrehotaná ako lečo. Na tvári by sa mi mal odrážať trpký život a životné skúsenosti, ktoré by som mladšej generácii mala pri každej príležitosti prezentovať. Hodí sa aj permanentne dvihnutý prst. Musím si zistiť, aký dostanem dôchodok, aby som už teraz mohla byť dostatočne deprimovaná, čo budem jesť a ako budem žiť. Nalepím sa na dcéru - šak - prečo som to vlastne všetko robila ? Kvôli deťom, nie ? Nájdem si na nete najbližšie prezentačné akcie, spojené s predajom a darčekmi, aby všetky tie peniaze, ktoré nemám, som mohla vymeniť za nejakú prikrývku a hrnce pre vnúčatá. Taktiež by bolo dobré si osvojiť gestikuláciu a akcent tej tety, čo robí reklamu na jedno lepidlo na zubné protézy. Ty fi moje flniefko, hovorí mi manfel :). Najvyšší čas začať na sebe pracovať.
Začína ma chytať hrôza, že to asi nezvládnem. Že nezapadnem.
...
Išla som takto nedávno po našom zrevitalizovanom parku pri Technickej univerzite. Pekne ho urobili, aj so stolčekmi, kde sú naznačené šachovnice. A nikde nikto, ticho, mŕtvo. A zrazu sa mi vynorila spomienka na jednu z frekventovaných ulíc v zahraničí. Tie isté šachové stolíky, len nie také krásne. Rozvrzgané od neustáleho používania. Kopa, kopa ľudí. Poväčšine starčekovia alebo invalidi, pomiešaní s mladými a zdravými, hlasito rozprávajúce hlúčiky kibicujúcich. Mraky ľudí, ktorých musíte obchádzať. Ráno sa stretnú, narýchlo preberú športové podujatia a politickú sitáciu za posledný deň a púšťajú sa do hry. Ďaľší hlúčik stojí u pouličných muzikantov. Starčekovia a starenky sa smejú a ... tančia, lebo sa len tak kývu, koľko im kľby dovolia. Nehanbia sa a sú proste zlatí. A moje myšlienkové lietadlo prelieta do iného zahraničného parku. Teším sa na plné lavičky „štýlových" dedkov, hádajúcich sa kvôli každému petanquovému hodu. Nepotrebujú k tomu - čudujte sa seniori - ani euro. Kričia, nadávajú, smejú sa a hlavne .... žijú.
A prichádzam na to, čo mi na našej slovenskej starobe tak vadí, bez ohľadu na realitu, aké majú starí ľudia u nás materiálne podmienky k životu. Nie oblečenie, ani účes. Ale to, ako si ju sami vieme svojimi predsudkami, lamentovaním a zlou náladou znepríjemniť.
...viac netrénujem. Kým sa mi palička vojde do vozíčka, radšej budem naďalej šantiť na horskej dráhe :)
