Áno priatelia, reč bude o soplíku ....
V tomto období môj Terminátor raz príde z práce a sťažka usadne do kresla. Tvári sa zúfalo, nešťastne, vyčítavo a zlovestne mlčí ... Ja sa škodoradostne tvárim, že sa nič nedeje, aj keď po očku všetko sledujem. Za ten čas, čo vybalím nákup, prebehnem všetky izby, kde ešte ostali nejaké ponožky, naložím pračku aj umývačku riadu a idem pripraviť niečo jesť, on si stihne pomaly a tak trochu teatrálne otrieť čelo a dvakrát hlboko vzdychnúť. Zámerne nereagujem. Vzdychne teda tak hlboko, až mu niekde vnútri zapíska. Jeho vyplašené oči volajú „ Vidíš ?"
Potom Vás dramatickým, dutým, hlbokým hlasom (vtedy ma jedovato napadne, že by sa to dalo speňažiť, lebo by mohol ako vedľajšák prednášať na pohreboch) požiada o uvarenie čaju. Nemôžem odmietnúť, veď môj životný partner, môj milovaný a verný druh, pravdepodobne zomiera ! Preto všetko nechám a púšťam sa do varenia. U toho trpezlivo počúvam, ako to vlastne začalo... ako ho ráno pri aute ofúklo, potom prišiel do práce a spotil sa, a potom kolega otvoril okno. Rozrušením sčervenie a chvíľami sa zajaká, ako veľmi to chce vykresliť v čo najživších farbách. Tvárim sa ako pri tej nastrašidelnejšej historke, akú som kedy počula .... možno by teraz bolo efektné tak trošku vykríknuť hrôzou ... myslím si :).
Keď sa dostatočne zregeneruje, sťažka vstane a šuchtavým krokom sa ide prezliecť do pyžamy, županu a teplých ponožiek. Samozrejme nevie ( jasná finta), kde už 5 rokov ukladám krabičky s vyťahovacími vreckovkami. Chvíľku okúňa, ale keď vidí, že ma samu nenapadlo priskočiť a priniesť mu ich, prinesie si z WC toaletný papier. Ten trhá na malé kúsky podľa predtlačenej predlohy (už som sa niekoľkokrát bezúspešne zamýšľala, na čo asi podľa výrobcu môže ten maličký vzorový kúsok slúžiť...). Do každého raz fúkne nosom a odhodí do priestoru. Prichádzam do „zasneženej" obývačky a ticho zúrim...
Pri všetkých chorobách je vraj dôležitý psychický stav pacienta. Aby sa v svojej ťažkej chvíli cítil bezpečne, zahŕňam ho predmetmi, ktoré by mu mohli prípadne zachrániť život. Rôzne tabletky, kvapky, sirupčeky, rozpustné emulzie, teplomer. Škodoradostne rozmýšľam, či neprinesiem aj nejaké obväzy alebo nerozrobím sádru ... hnusnú myšlienku ihneď zavrhujem :)
Konečne si sadám k nemu v obývačke k telke. Keď sa uvelebím do relaxačnej polohy, poprosí ma, aby som mu zo stolíka (!!!) podala ovladač. Opúšťam relaxačnú polohu a napadne ma niečo úžasne zákerné, posuniem ovladač ešte asi o 10 cm od neho ďalej. Pritom sa uprene a jedovato pozerám do jeho utrápených očí. Zrazu ma niečo ukrutne hryzie a já mám podozrenie, že by to mohlo byť svedomie :). Jemne hádžem ovladačom jeho smerom .............však hovorím, že jemne :) ...
Je večer. Pomaličky sa presúva do postele, ešte stále hlasno rozmýšľajúc, ako sa to vlastne celé zbehlo a hlavne prečo. Zajtra určite zostane doma. Také niečo sa musí poriadne vyležať. Jeho hlas slabne, ako sa norí do rozostlaných perín. Chvíľkami sa mi zdá, že tichučko stoná.
Ja ešte vyvesím prádlo, poukladam riady z umývačky, naložím ďalšie od večere. Keď mu dám pusu na spotené čelo, dám si paralen a nakvapkám do nosa. Po tých troch dňoch už to celkom ustupuje ... :)
Takže už viete, aká je najstrašnejšia a smrteľná choroba pre mužov na 7 ?
Predsa RÝMEČKA !
( považujem za potrebné uviesť, že osoby, vystupujúce v tomto príbehu, sú absolútne, ale absolútne vymyslené :) )
