Horšie bolo, keď som svoj rozhovor končila. Tak dlho som sa rozhodovala, či poviem žoviálne “do po” alebo “do vi”, až z toho vzniklo “do pi”. Celá červená som rozmýšľala, či by predsa len nebolo bývalo lepšie sa rozlúčiť do spínacieho strojčeka.
Neviem, prečo na mňa táto kancelárska pomôcka dnes tak sugestívne pôsobila, čo mi asi osud chcel povedať ? Hneď po chvíli sa mi totiž onen strojček vnútil do ruky namiesto myšky. Jazdím s ním a jazdím po stole, najprv kľudne a uvážene, potom nervózne a nakoniec rýchlo a zúrivo, a kurzor stále mŕtvy !!! Začala som o sebe vážne pochybovať.
Po tejto znepokojujúcej udalosti som sa chcela občerstviť pohárom minerálky. Ozaj nechápem prečo, ale oný pohyb rukou, ktorý preklápa pohár v určitom momente, kedy už sa okraj pohára dotýka úst, som proste urobila o štvrť sekundy skôr. Normálne som si fest poliala tričko….
Keď si myslíte, že toto ma donutilo sa vnútorne usporiadať a znormalizovať, mýlite sa. Následoval hlasný záchvat smiechu, ja a ja, sama so sebou v kancelárii, lebo som si predstavila, čo keď ma niekto videl za žalúzkou. Ako si s ľadovým kľudom, pomaly a priam cielene lejem pohár vody na ňadrá .... ešte teraz sa smejem ….
Keď som sa konečne utíšila, išla som zo svojej kancelárie von, smerom ku kuchynke, poutierať sa utierkou, a tak som slušne zaklopala. Ano priatelia, na vlastné dvere, vlastnej kancelárie, smerom von ...
Jasné že kolegovia v kuchynke sa s chuťou zasmiali, poniektorí sa na mňa aj tak čudne a podozrievavo pozerali, ale pridali tiež jednu firemnú historku:
Jedna naša bývalá kolegyňa si potrebovala oskenovať svoj rodný list. V tom čase se robili v kancelárii nejaké priestorové úpravy, takže sa pýtala kolegu, kde je skener. On jej povedal, že tam za rohom a ukázal rukou do neurčita. Išla teda tým smerom, kde ju vizuálne prevzal druhý kolega, ktorý však nevedel, čo ide robiť. Ona si ale myslela, že pôvodný rozhovor s prvým kolegom počul. Preto, aby nezdržiavala, sa ho opýtala stručne : “Tu ?” A on hovorí :”Áno, ako bliká to svetielko”. A ona, ešte nová a technicky nezdatná, ešte raz :“A to tam mám ako spredu vsunúť ?” A on ochotne : “Jasnééé.” A už jej rodný list chrústala skartovačka ….
A potom, že kancelársky život je nuda …
(Prosím, nenechávajte ma v neistote, že predsa so mnou nie je duševne niečo v poriadku ... dajte mi nádej, že i Vám sa niečo podobné stalo J)
