Nie len, že sa na mojom výsostnom teritóriu pokúša separovať odpad a vymývať mi mozok ekologickými kecmi. Najviac ma štve ako šoféruje. Veľmi, ale fakt veľmi nerada jej žičiam moje auto, lebo ona je na tej ceste taká precitlivelá a patetická ! A ani nechápe moje argumenty, že pokiaľ svoje myslenie nezmení rýchlo naspäť na slovenské, nikde sa v rámci mesta nedostaneme! Predstavte si, keď blikne oranžová, ona už zastavuje ! Ako keby nevedela, že oranžová je len také jemné upozornenie, že zelená pomaličky bude končiť a že keď bude červená , viac ako tri autá by už prejsť nemali. Taktiež dodržiava radenie do „zipsu" ! Aký zips prosím Vás ? Kto to vymyslel ? Keď som raz na hlavnej, tak som na hlavnej a je to moja výhoda ! Nalepím sa na toho predo mnou a žiaden lúzer z vedľajšej predsa nemôže mať šancu !
Každému človeku, ktorý sa objaví v blízkosti cesty, zastavuje ! Ale tým pádom - koľko zmätku pri tom v doprave narobí ! Naši ľudia predsa len nie sú zvyknutí na také panské huncútstva. Oni už presne poznajú svoju pozíciu v cestnej hierarchii ! Sú zvyknutí trpezlivo čakať, lebo u nás na cestách má predsa prednosť ten, kto je väčší, silnejší a rýchlejší ! Čiže pravidlá sú jasne dané a nikto sa nepokúša ich meniť.
Je tu, pravda, síce istá skupinka, ktorej hovorím „ruskí ruleťáci", sú to najmä starší, nie príliš vrtkí jedinci, dobre maskovaní v čiernom ancugu, otočení hlavou ako pri vojenskej prehliadke, zásadne na tú stranu, skadiaľ neprichádzam, aby nám dali najavo, že sú nad vecou, ktorí sa krížom pustia do cesty hlava nehlava. Aj malá skupinka adrenalínových mamičiek, ktoré síce stoja na chodníku, ale kočík im trčí do cesty, ale týchto ľudí je ozaj len hrstka. Ostatní vedia, kde je ich miesto. Pekne krásne na chodníku, čakajúc trpezlivo do večera, až sa cesta uvoľní ...
...Ale späť k dcére. Načo robí ľuďom v hlavách zmätky a traumy ? Celkom pravidelne sa jej tu stáva, že chodec, ktorého ide pustiť, stojí s vystrašeným a nedôverčivým pohľadom plachej srny na obrubníku a nejde a nejde. ... Urobí krok a cúvne ....čo keď sa stal súčasťou nejakej sadistickej hry ? Motor zlovestne hučí. A tak dcéra musí okrem toho, že pribrzdí, ešte mávať rukami, celá sa kývať, blikať a ukazovať, nech osoba pokojne prejde ... Pýtam sa - komu toto prospeje ?
Keď šoférujem ja, má jazda úplne iný spád, taká klasická jazda po slovensky. Vidím babičku, ako sa blíži k prechodu. Už z diaľky kričím „makaaaaj, makaaaaaj", „ideeeeš" „lezieeem, lezieeem", alebo „no poskoč, poskoč, babo"! Chodci na mojej trase nemajú miesto ! Keď sa jej nepodarí preskákať pruhy dostatočne rýchlo, síce nakoniec blahosklonne pribrzdím, ale teatrálne krútim hlavou, rukami búcham do volantu a tvárim sa pohoršene. Keď už bez újmy preliezla, nech má aspoň pocit previnenia .... Svoje konanie zdôvodňujem svojej bledej dcére, ktorá má zakryté oči, slovami „ moja zlatá, nemôžeš ich nechať zvyknúť, lebo sa nikde nedostaneš, musíš ich držať v strehu a v disciplíne !
Dcéra odišla domov, k tým svojim „ohľaduplným" a ja som dnes ráno išla do práce. Zdiaľky som videla mladú ženu, ako sa blíži k prechodu ... Neviem prečo, ale mala som zrazu chuť urobiť niečo šľachetné ...taký nejaký dobrý skutok .... Pribrzdila som a nakoniec úplne zastala. Ona sa rozhliadla sa okolo seba, no ano, naozaj chce prechádzať ozaj jen ona a v okolí nikto ďaľší ! Potom pozrela na mňa, musela sa trošku nakloniť, lebo nášmu očnému kontaktu bránil môj späťák. Ja som inštinktívne tiež vystrčila hlavu. Zrazu sa na mňa milo usmiala. Niečo ma donutilo usmiať sa tiež, a zistila som, že mi ten úsmev vydržal celú cestu až k budove, kde pracujem.
Normálne - príjemný pocit, pekný začiatok dňa. Že by to tá moja dcéra robila kvôli tomu ? Vyskúšam asi aj nabudúce....
