(Uvedomujem si, že toto zamyslenie bude asi zábavnejšie pre vyššiu vekovú kategóriu, ktorá mi lepšie porozumie, ale tak ...skúsim).
V tých časoch sme mali samozrejme povinnú ruštinu. A vieme, že keď je niečo veľmi, veľmi povinné, automaticky sa to stáva nepopulárne. Takže ruštinu, slovíčka, azbuku, literatúru aj všetko ostatné ruské (asi len okrem legendárneho vajca) sme vytrvalo ignorovali, niektorí dokonca zo srdca nenávideli. Aj nevysokého profesora ruštiny sme nenávideli. Hovorili sme mu skutr (...druhé slovo bolo trpaslík :))
Namiesto profesorom odporúčanej éterickej vlasatice Ally Pugačevovej sme si vytrvalo písali farbou na textil na chrbty pseudoriflových búnd mená iných vlasatcov - napríklad Sweet alebo Slade. (To vy, mladí, čo máte na tričkách všetko predtlačené už z obchodu, nikdy nemôžete pochopiť ! :))
Nezabudnem na hodinu ruštiny, kedy skutr skúšal slovíčka a zastavil sa pri slove „kladivo". Mali sme úžasného spolužiaka, ktorý sa zásadne obliekal do čierneho, nosil lenonky, a robil pre nás u seba doma na kotúčovom magnetofóne večery s imperialistickými hudobnými skupinami. Ten bez zaváhania povedal „kláááádivo". Skutr sa zamračil. Spolužiak sa zamrvil a už menej isto hovorí „ ... kladííívo" ? Mračná začali tvoriť zlovestný lievik. Spolužiak sa fakt hlboko zamyslel a potom už úplne sebaisto vyhrkol „kladivóóó". (Predsa len sa pokúsim pre mladšie ročníky vysvetlenie, aj keď to vyznie presne tak, ako keď niekto pred vtipom 10 minut vysvetľuje, aký je na to antitalent a nič si nezapamätá, potom, hanbiaci sa, zo seba niečo rýchlo vytrasie, ešte to pomotá a na záver to 10 minút vysvetľuje, kdeže bola celá pointa :) Takže mladí čitatelia, pointa bola v tom, že kladivo sa povie po rusky „molotok" :))
Tiež ma napadlo, ako sme sa neuveriteľne vedeli smiať na hesle MUPYMUP a niektorí odvážnejší „mupymuuuuuup" kričali aj pred tribúnami na prvomájovom sprievode. (Pre mladých priateľov - ide o podobnosť slovíčok v azbuke - „miru mir", teda „svetu mier", ktoré v azbuke vyzerá tak, ako ukazuje obrázok)
Úžasne sme sa zabávali na historke, ktorá je „zaručene pravá" a „zaručene z našej školy", ale počula som ju už v rôznych verziách viackrát. A to, ako maturoval jeden nádejný hokejista. Však viete, ako to chodí, celú strednú školu namiesto ruštiny honil puk po ľade, a jeho duch tak nebol najbystrejší ....tak sa komisia rozhodla (alebo možno dostala „zvrchu" nariadené), že sa posnaží a nechá ho zmaturovať.
Dostal všetkými vytúženú otázku Što vy zdelajete v svobodnoje vremja (pozn. pre mladých priateľov - čo robíte vo voľnom čase). On, nie celkom isto, odpovedal s dnepropetrovským akcentom pamätnú vetu : V svobódnoje vrémja my čitáájem nóóviny i časóóópisy. (snáď preklad nepotrebuje)...
Komisia, rozhodnutá, že prežije všetko, sa len nespokojne zavrtela, a než odišiel skutr na roztrasenú cigaretu, hovoria maturantovi „Viete čo, bežte už, a aspoň sa nám pekne poďakujte" A z onoho mladého, vystresovaného hokejistu u dverí vypadlo odľahčené „sabáka" (a už posledná poznámka pre mladých čitateľov - sabáka je pes. Ďakujem je spasíbo :))
Ako som písala na začiatku, je to paradox. Ruštinu sme sa učili nepretržite, keď tak rátam - 6 rokov na základnej, 4 na strednej a 2 na výške, dokopy 12 rokov. Ale keby som teraz stretla Rusa niekde v meste, a pýtal sa na cestu, zmôžem sa maximálne na „mmm" a ukázanie prstom. Tak veľmi nám ju znepríjemnili. Je to naozaj veľká škoda.
