Ráno som vstal, už ani neviem akou nohou (radšej to ani nezisťujem, začal by som byť poverčivý) a hneď to začalo: ako na potvoru mi spadla zubná kefka do záchodu. Nepýtajte sa ma ako je to možné, jednoducho bola zrazu tam. Kombinácia ústna voda a žuvačka mi vynahradili ranné čistenie zubov a vydal som sa na cestu do školy. Pri vchode do metra mi došlo, že som nechal doma mobil. Bolo už neskoro sa poň vrátiť. Niežeby som sa bez neho nevedel zaobísť, no poznáte ten pocit – cítil som, že mi niečo chýba. Len, čo som zišiel dolu eskalátormi videl som hlúčik ľudí vychádzať z metra a tak som sa rozbehol. Nechýbalo veľa a stihol by som to. Nebyť skupinky puberťákov, cez ktorých sa mi nepodarilo prejsť žiadanou rýchlosťou. Zostalo mi iba čakať ďalšie 3 minúty. Už v tej chvíli som meškal 5 minút a tak aj tie tri minúty boli pre mňa v tej chvíli dôležité. V ranných novinách som si z pasie prečítal svoj horoskop. Že vraj, ak pracujem v poľnohospodárstve, alebo v hutníctve bude sa mi dnes dariť. Začínam tušiť, že dnešok bude ešte zaujímavý.
Do školy som dorazil spotený a zadychčaný z behu o 15 minút neskôr. Čakala ma nepríjemná procedúra. Nájsť spolužiakov, zistiť kto ma kľúčik od šatne, ísť sa prezliecť do bieleho plášťa a znova ich nájsť v niektorej z nemocničných izieb. Všetko to vyžadovalo vybehnúť dlhé schody asi 4 krát a trvalo to ďalších 10 minút. Najpodstatnejšiu časť školy a to rozdeľovanie tém na prezentáciu, som tým pádom prešvihol a keďže som prišiel posledný, zostala na mňa ta najťažšia. Zvyšok školy nebol nejako podstatný a tak som si v duchu uvedomoval, že by sa asi nič nestalo, ak by som tam dnes vôbec nebol. Celý ten ranný zhon, bol vlastne zbytočný.
Po škole som mal asi 2 hodiny na obed a návštevu zubárky a dostaviť sa včas do práce. Ešte som si musel kúpiť zubnú kefku, nepôjdem predsa k zubárke s neumytými zubami. Toľko ľudí som v drogérii ešte nevidel, museli mať snáď výpredaj. Obed v menze nijako zvlášť neprekvapil a bol rovnako nechutný ako po iné dni. V tom sa môj shit day od iných nelíšil. A predsa, spravil som si fľak na čistej košeli. A tak som ráno premýšľal, či si ešte raz nezobrať to včerajšie tričko, na ktorom by to nevadilo. No nič, nemohol som to tušiť a tak zasa o starosť viac.
Metrom päť zastávok, potom presadnúť na autobus a som u zubárky. Ani ma už neprekvapilo, že mi metro zdrhlo pred nosom, no keď som videl odchádzať autobus, ktorý jazdí každých 20 minút už sa mi pomaly tlačili slzy do očí. Trávil som čas na zastávke počúvaním hudby až do doby kedy mi došli baterky. Náhradné som si samozrejme nevzal. Snažil som sa zlepšiť si náladu mojim obľúbeným časopisom, no v najbližšom stánku ho nemali. Proste dokonalé...Uvedomil som si podstatu dnešného dňa a už som sa aj prestal znervózňovať.
Za 20 minút sa nazbieralo na zastávke pekný počet ľudí a v autobuse to vyzeralo ako vo fľaške so zaváranými uhorkami. Ešte aj tá pekná slečna, ktorú som si na zastávke vyhľadel nastúpila v tom chaose do iných dverí a tak som si cez tu tlačenicu nemohol spríjemňovať cestu výhľadom na ňu. Na každej zastávke do mňa pri nastupovaní, alebo vystupovaní zakopol nervózny dôchodca a tak moje biele botasky začali meniť farbu. Vodič jazdil ako s dobytkom a tak som sa pri držaní tyče niekedy cítil ako striptízová tanečnica.
Neviem ako je to zariadené, ale „shit day“ sa podozrivo týka iba maličkostí a tak návšteva zubárky prebehla bez problémov (našťastie, nechcem si ani predstaviť, ak by to bolo inak...) Cesta späť už-už vyzerala bez problémov a stíhal by som prísť do práce včas, no práve dnes museli maľovať dopravné značenia. Zápcha ako hrom. Aj by som zavolal do práce, keby som nenechal mobil doma. Mp3 prehrávač je nefunkčný a tak si aspoň v duchu spievam. Čo iné mi zostáva. Hurá, konečne sme sa pohli. Zbytok cesty ide ako po masle - teda v porovnaní s doterajším priebehom.
Do práce prichádzam, ako inak, neskoro. Profesor na mňa vyčítavo pozrie a poznamená, že začíname o pol tretej a nie o tretej. V jeho očiach čítam aj otázku, kde je tá práca, čo som mu sľúbil ukázať. V tej chvíli sa ma na to pýta. Asi nemá zmysel vysvetľovať, že nemám dnes svoj deň a tak sa zmôžem len na polohlasné „nestíhal som“. Pokrúti hlavou a vzdiali sa k vedľajšiemu stolu. Zbytok poobedia v práci trávim so študentmi pri pitevnom stole. Jednému z nich sa hodinu snažím vysvetliť ako „to niečo, o čom predtým nemal ani potuchy“ leží v ľudskom tele, no nechápe. Už ani nepochybujem, že je asi dnes chyba vo mne.
Končím neskoro večer a poberám sa domov. Predtým, ešte volám z práce bývalej a ruším dnešnú schôdzku. Nedopadlo by to dnes dobre. Nemá síce rada, keď jej mením takto náhle program, no chápe to. Veď ako inak, pozná ma. Na ulici stretávam starého kamaráta a v skratke mu opisujem dnešok. Núka mi cigaretu, že vraj nech sa uvoľním. Vyčerpaný po celom dni, neodmietam. Z batohu vyťahuje cigarety no zapaľovač nemá. Obzerám sa, no ako naschvál nie je na okolí nikto, kto by aspoň náznakom mohol zapaľovač vlastniť. No nič, aspoň ušetríme svoje zdravie. Ešte aj tu je vidieť dokonalosť „shit day“, pomyslím si a pomaly vykračujem domov. Idem pešo. Aspoň sa prejdem.
V pokoji dojdem domov, vyberiem schránku, kde okrem výpisu z účtov, ktoré mi pripomenú, že som sa posledný mesiac celkom rozšúpol, nič nie je. S nedočkavosťou siaham po mobile s predstavou nekonečného množstva neprijatých hovorov. Nič, žiaden hovor, žiadna sms-ka. Na chvíľu pochybujem, či ho vlastne potrebujem.
Idem radšej do sprchy. To mi vždy pomôže. Už je asi aj „shit day“ unavený a tak nič zvláštne sa ani tam nestane a môžem tak kľudne sadnúť za počítač a prečítať si na nete noviny. Á prekvapenie, spadla sieť. Bez známok emócií vypínam počítač a natiahnem sa radšej po knižke, no dlho čítať nevydržím. Idem spať. Sám, aj keď by som práve dnes túžil niekoho objať.
Prečo sa takéto veci sústredia do jedného dňa? Ako to má vlastne život zariadený? Sú tieto dni preto, aby sme si viac vážili dni bežné? Občas asi potrebujeme pripomenúť, že si máme vážiť aj maličkosti. To sú posledné myšlienky dnešného dňa. Zaspávam.
Na druhý deň vstávam s oveľa lepším pocitom a už od rána ide všetko ako po masle. Postupne zabúdam, čo bolo včera a usmievam sa. Vďaka za včerajší „shit day“, hneď si vážim tento, možno úplne bežný, deň viac.
