Od tej doby uplynulo 16 rokov a tie momenty pripomínajú každoročne len vianočné sviatky a kľúč od hotelovej izby, ktorý vtedy akosi nebol čas vrátiť.
Slovo „tsunami" sa na verejnosti začalo objavovať opäť čoraz častejšie s príchodom tohtoročnej jari. Ľudia nerozumejú, neveria, je to mimo ich chápania. Vonku je krásne, opäť je chuť žiť, tak ako pred 16 rokmi. Vtedy to bol oceán, ktorý sa zrazu začal správať divne, v tom momente tiež nik nevedel, čo sa deje a čo bude nasledovať. Nechápal som ani ja a hoci som videl že čosi je zvláštne, pomyslel som si „..ale veď všetko funguje normálne, vonku je krásne, život ide ďalej".
Pamätám si na to ako dnes, bola to prvá vlna, mierna, ľudia sa dívali, nebola žiadna skúsenosť. Nik vtedy netušil, čo to je, čo bude ďalej, pre koľkých bude osudná. Potom prišla druhá, oveľa vyššia.. Snažil som sa v tom rýchlo zorientovať, porozumieť, čo sa to vlastne deje, čo robiť. Vtom už ale okolitá panika velila, že treba konať. Žiadne informácie, žiadne pokyny, len pud sebazáchovy.
Druhú vlnu zažívam opäť. Tak ako vtedy, aj teraz je vidieť ľudí cítiacich nebezpečenstvo a tiež ľudí, ktorí vo svojom vnímaní zatiaľ nedokázali obsiahnuť, že je tu niečo silnejšie, ako oni sami. Táto je oveľa nebezpečnejšia, je neviditeľná, ostávajú len ľudia v nemocniciach a obete. Ani teraz nevieme, aká bude vysoká a koľko ich ešte príde. Vieme len, že tých obetí bude veľa, ..oveľa, oveľa viac.
Prežil som tsunami a chcem prežiť aj teraz. Príroda ma naučila, že bojovať sa s ňou nedá, že dá sa s ňou len splynúť, naučiť sa s ňou žiť, v pokore a rešpekte. Naučil som sa nečakať na pokyny ani na nariadenia, tak ako som vedel vtedy, že záchrana je najvyššie miesto, aj teraz viem, čo vlnu šíri a zvyšuje, čo môžem a musím urobiť, aby ma nezachytila a nezmietla. Naučil som sa rozumieť tomu, čo znamená, keď sa príroda naštve.
