Zakladajúci členovia Fóra prezentovali údaje zo zdrojov OECD, Ministerstva zdravotníctva SR a Národného centra zdravotníckyh informácii i praktické príklady svedčiace o vysokej spotrebe liekov podmienkach slovenského zdravotníctva. Štatistiky hovoria o bezmála 95 miliónoch balení liekov, ktoré vyexpedovali slovenské lekárne a ktoré čiastkou 963 miliónov Eur zaplatili zdravotné poisťovne a čiastkou 162 miliónov Eur na ne doplatili pacienti. V prepočte tento počet balení hovorí o tom, že každý jeden občan Slovenska vrátane nemluvniat si nechal za rok lekárom predpísať a lekárnikom vydať 17 balení liekov. Tieto údaje sa však do krátkeho spotu STV nevošli. Zmestil sa tam však zvláštny povzdych, že lieky proti parazitom sa na Slovensku takmer nepredpisujú. Nevedno prečo, ale táto informácia má pre STV podľa všetkého mimoriadnu dôležitosť. Je len veľká škoda, že autorka reportáže túto „svetobornú“ správu nepodporila aj nejakými údajmi o masovom osídlení slovenských tráviacich traktov škrkavkami a pásomnicami či o premorenosti tunajšej populácie svalovcom. A detské riťky by si asi tiež už zaslúžili zbaviť sa mrlí.
Za katarzný moment celého príspevku však možno považovať telefonickú poznámku prezidenta Slovenskej lekárskej komory prof. Dragulu, ktorý proti vyššie spomenutým a verejnoprávnou televíziou zamlčaným údajom postavil bližšie neurčené dáta, podľa ktorých je Slovensko údajne druhým najslabším spotrebiteľom farmaceutickej liečby. Autorka reportáže pritom zrejme nepostrehla, že prof. Dragula použil údaj, ktorý o spotrebe liekov nehovorí takmer nič. “Na Slovensku sa nepredpisuje veľa liekov, pretože keď si zoberieme štatistiku spotreby liekov na hlavu obyvateľa v amerických dolároch,“ povedal, “tak Slovensko je na predposlednom mieste v Európskej únii.” Z akejkoľvek strany sa tento údaj zoberie, hovorí iba o tom, že vo vynakladaní financií na lieky v prepočte na jedného obyvateľa sme v Európe druhí od konca. S počtom predpísaných liekov ani v najmenšom nesúvisí.
Pomýlil si snáď pán profesor jablká z hruškami? Pri jeho jasnozrivosti, s akou predpovedá, že ušetrené peniaze si privlastnia ako svoj zisk poisťovne, je to až neuveriteľné. Popieranie údajov o počte nesúvisiacim a zavádzajúcim argumentom o financiách je klasický nástroj demagógie. A je smutné, že verejnoprávna televízia tento nástroj tak dychtivo prevzala, aby ho použila na zmätenie verejnosti. Spolu s predstaviteľom lekárskeho cechu totiž vytvorila dojem, že v predpisovaní liekov ešte je čo doháňať a že slovenskí pacienti by ich snáď mali užívať ešte viac.
Aktivita Fóra nezávislých názorov v kampani “Menej liekov” smeruje k racionálnejšej farmakoterapii. Okrem snahy o redukciu zbytočnej medikácie je tu aparentná i snaha znížiť náklady na lieky, ktoré napriek prof. Dragulom prezentovanému postaveniu Slovenska v celoeurópskom rebríčku predstavujú v slovenských podmienkach až tretinu financií vynakladaných na zdravotníctvo. Ušetrenie peňazí zdravotnými poisťovňami je logické a netreba v tom vidieť nič zlé, lebo vytvára priestor na zvýšenie limitov zmluvných lekárov, resp. potenciál navýšenia kontrahovanej zdravotnej starostlivosti. To všetko môže viesť k väčším ziskom poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Ničím nepodložené predpovedanie privlastňovania si ušetrených peňazí poisťovňami je len zámerným vytváraním paniky vo verejnosti, čo by človek formátu prezidenta lekárskej komory mal rozhodne mať na pamäti a mal by svoje podozrenie niečim spoľahlivo odôvodniť. Najdôležitejším v tejto liekovej politike je však pacient, ktorý racionálnejšou liekovou terapiou získa nielen v tom, že zníži pre seba riziko liekovej toxicity, ale pritom ušetrí na doplatkoch. Jediní, ktorí na redukcii preskripcie liekov môžu stratiť, sú farmaceutické spoločnosti a pri všeobecne prevládajúcom povedomí o ich veľmi dobrej finančnej kondícii snáď nik nebude protirečiť tvrdeniu, že neexistuje žiadny dôvod, prečo by sa mal na ne brať ohľad a ich záujem postaviť nad záujem občanov, lekárov či verejných financií Slovenskej republiky.
