Na vývesných tabuliach nemocníc sa už pred časomobjavili požiadavky zdravotníckych odborov. Na prvom mieste tohtokrátkeho zoznamu je požiadavka na zvýšenie miezd lekárov o 30 % a tá jeaj hlavným motívom štrajkovej pohotovosti. Nespokojnosť slovenskýchlekárov so svojími platmi sa z času na čas ozýva už od začiatku 90-tychrokov minulého storočia. Zdá sa však, že len v súčasnosti našiellekársky stav človeka alebo ľudí, ktorí sú ochotní "biť sa" za jehopožiadavky. Hovorím o šéfovi Lekárskeho odborového združenia (LOZ)MUDr. Marianovi Kollárovi a ľuďoch okolo neho. Nebolo to ale obrátene?Nenašiel si náhodou sám Dr. Kollár lekársku komunitu, aby mohol"zastupovať" jej záujmy?
Nejde mi o spochybňovanie Dr. Kollára aniLOZ. Nechcem spochybňovať ani požiadavky vyhrážajúcich sa odborov, hocisa tomu nedá úplne vyhnúť. Ide mi o spôsob, akým chcú svoje cieledosiahnuť a neprestávam sa po skúsenostiach s vlaňajším "ostrýmštrajkom" čudovať ich naivite myslieť si, že vyhrážaním sa štrajkomniečo dosiahnu. Iste, v roku 2006 mal "štrajk" určitý výsledok - došlok nejakému navýšeniu platov. Bolo ale pred voľbami a rozdávanie vtakomto období je vždy chápané ako určitá investícia. Hovorilo sa vtedyo 20-tich percentách. Tie sa rozdelili na 2 fázy po 10 percent. Takžeokamžitým výsledkom bolo len desaťpercentné navýšenie. Aj to sa všakdalo rozdeliť na tzv. pevnú a pohyblivú zložku v pomere 7 : 3, vjesennej fáze dokonca 6 : 4. Keďže pohyblivá zložka nie je prezamestnávateľa povinná a odvíja sa od jeho disponibilných zdrojov, zosľubovaných 20 % tak mohlo pokojne zostať 13. Pripusťme ale, že to bolurčitý pokrok, hoci viac vďaka politicko-spoločenskej konštelácii nežkvôli "štrajku" samotnému.
Je zhruba rok po voľbách a rozdávanie nehrozí. Dnes sa žiada30 %, a tak ako vlani, ani toto číslo nie je pevné. Kompromisne sazatiaľ ustálilo na 20 percentách. Aby LOZ nestratilo zo svojho"kreditu", urobilo ústretový krok smerom k nefakultným nemocniciam stvrdením, že ide o diskrimináciu, ak sa nájdu peniaze pre fakultnéšpitály a ostatné "utrú nos". Vskutku solidárne, priamsociálnodemokratické gesto, ktorému nie je čo vyčítať. Už len aby bolotak úprimné.
Ako prostriedok na dosiahnutie tohto a iných cieľov (5%HDP na zdravotníctvo do konca roka, zastavenie "brain-drain-u" dozahraničia, ...) si LOZ a príbuzné organizácie zvolili štrajk - poprikolektívnom vyjednávaní asi jediný spôsob vyjadrenia svojich myšlienok.Štrajkovou pohotovosťou sa hrozilo už dávnejšie, od 1.mája je vplatnosti pre LOZ a nedialo sa absolútne nič. Od 21.5.2007 sa pridaliďalšie odborové zložky a deje sa práve také nič ako predtým.Deklarované snahy o riešenie stavu zo strany MZ SR sú len povinnýmicvikmi, ktorými ministerstvo budí dojem záujmu o vec. V skutočnostinevie, ako so vzniknutým problémom naložiť. Peniaze na platy nie sú ahoci minister Valentovič spočiatku prezentoval svoj úmysel žiadať vláduo spomínaných 5 % do konca roka, premier Fico mu zrejme jasnevysvetlil, že tadiaľto cesta nepovedie. Bez navýšenia finančnýchprostriedkov v rezorte však nie je šanca, že by bolo na platy aneutrpela by tým na druhej strane zdravotná starostlivosť. Takýto modelvšak nie je žiadúci ani zo strany lekárov, ktorých mnohí obviňujú ztoho, že v boji za svoje platy by kľudne nechali poumierať pacientov.Spôsobu, ako sa dopracovať k zvýšeniu lekárskych platov, teda niet. Niet aspoň v takomto systéme, ktorý predchádzajúce vedenie rezortunestihlo prestavať a toto vedenie, ak už nevracia zdravtoníctvo späť,minimálne nerobí nič. Tých niekoľko papierov, ktoré minister Valentovičpredložil vláde, zrejme ministerskému klubu ani nestálo za to, aby sanimi seriózne zaoberala, aj keď niektoré návrhy boli hodnéprerokovania. Nič systémové však nepredložil. A pritom opatrenia priamosúvisiace s riešením stavu tu už boli navrhnuté, napríklad transformácia nemocníc na akciové spoločnosti,ktoré by racionalizačnými opatreniami boli schopné ušetriť prostriedkyna mzdy, alebo možnosť poisťovní na finančnom trhu vhodnýmiinvestíciami zvýšiť svoj zisk a tým aj potenciál vrátenia väčšiehomnožstva peňazí do zdravotného systému, samozrejme, za predpokladu, ženemocnice ako akciové spoločnosti budú pri rokovaní o zmluvách spoisťovňami v úplne inom postavení, než sú dnes. To sú len niektoré zospôsobov, akými do systému možno naliať viac prostriedkov. Ani jedno ztýchto opatrení však pre odborárov nie je prijateľné. Namiesto toho sas vyhrážaním na perách ale zároveň s pokornou prosbou v očiach obracajúna vierolomnú vládu so žiadosťami, z ktorých snáď len dve majú aký-takýzmysel (trvalé zvýšenie platieb štátu na 5 % HDP a preskúmanienakladania zdravotných poisťovní s financiami z povinného poistného).Je prirodzenou vlastnosťou každej vlády vykrútiť sa z navyšovaniavýdavkov, preto generalizovaná hluchota k požiadavkám lekárov môže eštepotrvať. Obzvlášť ak štrajk ostane v takej podobe, ako ho už poznáme.Nie, nenabádam k zastaveniu práce v slovenských nemocniciach, hoci toby bol asi najúčinnejší spôsob, ako vláde prepláchnuť uši. Skôr vyzývamkolegov lekárov, aby otvorili oči a pozreli sa, komu na sľuby naletelia koho volili. Vyzývam ich, aby prehodnotili svoj postoj k nedokončenejreforme ministra Zajaca a uvedomili si, že vláda, nech je ľavicováalebo pravicová, nikdy nebude schopná priniesť do rezortu viac peňazí(odvody za občanov SR sú relatívne konštatntým číslom a bezobchodovania s týmito peniazmi nie je možné, aby ich bolo viac) a užvôbec nebude ochotná brať zdravotníctvo a zdravotníkov ako o svojuprioritu. Štát nikdy nedá lekárovi ale ani zdravotníckemu zariadeniutakú dôstojnosť, ako by získal v čisto trhovom mechanizme. S takoutodôstojnosťou a sebavedomím by bol lekár určite viac, než lensubmisívnym žiadateľom o akúkoľvek zmluvus poisťovňou. Bez transformácie štátneho zdravotníctva na viac či menejsúkromné to však nepôjde. Čas, ktorý je potrebný na zmysluplnésystémové zmeny, je však už pre zdravotníkov neakceptovateľný. Čakaliuž dosť dlho. Ak ale budú strácať čas bezzubými akciami, budú čakaťešte dlhšie.
