Najviac dnes počuť negatívne ohlasy na reformné snahypredchádzajúceho ministra. Prevláda názor, že celá reforma bola vlastneprivatizáciou lukratívnych úsekov zdravotnej starostlivosti, najmädialýz a záchraniek. Nedá sa nepripustiť, že to je to, čo zostalo v povedomí verejnosti zo Zajacovho ministrovania.
Treba priznať, či už sa to niekomu páči alebo nie, že rezort mal vrokoch 2002 - 2006 po prvýkrát určitú koncepciu a víziu, ako by mohlo zdravotníctvo na Slovensku fungovať. To istotne nie je nováinformácia a spomínalo sa to už veľakrát. Ministrov reformný tím možno len precenil zrelosť odbornej i laickej verejnosti túto koncepciu prijať. V čom vlastne došlo k nenaplneniureformy, ak k nej nepristúpime a priori ako k zlej? V ktorých aspektoch sa potácame na začiatku procesu ozdravovania slovenského zdravotníctva?
Zásadnou ale určite nie jedinou chybou bola už toľkokrát spomínanánedostatočná komunikácia reformy zo strany ministerstva. Okrem vysielača však došlo k zásadnej chybe aj v prijímači. Na druhejstrane stála zdravotnícka verejnosť s až chorobnou nedôverčivosťou aneochotou podstupovať akékoľvek zmeny. Zvlášť, ak tie zmeny maliprinášať zvýšenie osobnej zaangažovanosti a zodpovednosti priposkytovaní zdravotnej starostlivosti. Odpoveďou na výzvu reformy robiťefektívnejšie a kvalitnejšie bolo často tvrdenie, že práci lekára sanedá vytknúť ani nedostatok efektivity ani kvality. Inak povedané,lepšie to údajne už nešlo. Vyskytli a vyskytujú sa skutočne prípady,ambulancie, oddelenia, odbory, kde boli a sú rezervy malé, problémom však bolanulová ochota vôbec počúvať, že výkon možno aj zvýšiť a náklady znížiť.Existovalo snáď určité vysvetlenie takéhoto konania zdravotníkov. Ich jedinou motiváciou nasledovať princípy reformy bol prísľub zlepšenia pomerovv budúcnosti, čo medicínskemu proletariátu nemohlo stačiť. Otázkou zostáva, či oprávnene alebo neoprávnene.
Očikľal a mnohým naďalej kole Úrad pre dohľad nad zdravotnoustarostlivosťou (ÚDZS). Kontrolný orgán, ktorého povinnosťou je pozeraťna prsty, sa logicky nestretol s práve srdečným prijatím. Nepochopiteľné na tomje, že zdravotníkmi deklarovaná maximálna kvalita poskytovanejstarostlivosti bez akýchkoľvek rezerv na zlepšenie by mala mať nejaký problém skontrolou. Obavu z kontroly má totiž obvykle ten, kto pripúšťa možnosťzistenia nedostatkov. Od našich sebaistých zdravotníkov by sa teda dalaskôr očakávať odvaha podstúpiť preverenie kvality než odmietavý postoj. Okrem toho, úlohou ÚDZS nemalo byť len"šikanovanie" poskytovateľov, ale kontrola všetkých účastníkov procesuposkytovania zdravotnej starostlivosti. Kontrola prebieha totiž aj na úrovnipoisťovní, len táto nie je tak mediálne zaujímavá, pokiaľ sa samozrejmenezistí niečo obzvlášť závažné. Navyše pochybenia zo strany poisťovne saprejavujú v nefunkčnej zdravotnej starostlivosti, ktorej poskytovateľomje zdravotník. V mnohých prípadoch teda veľká časť viny padá na jehohlavu a po jeho predchádzajúcej medializačnej diskreditácii už aniobjektívny nález ÚDZS a adresné označenie vinníka, ktorým môže byťpoisťovňa, poskytovateľa neočistí. Ministerstvo v zriadení ÚDZS konalosprávne, ale problém takéhoto úradu je takmer vždy v ľuďoch, resp. vich nezávislosti. A práve nezávislosť dostala najväčšiu ranupodriadením funkcie šéfa ÚDZS priamo ministrovi.
Ďalším reformným krokom mala byť transformácia nemocníc na akciové spoločnosti. Zo strany odborovbolo zrušenie tohto ešte ani nerealizovaného kroku jednou znejvážnejších požiadaviek, pred ktorou kapituloval aj predchádzajúcipremiér Dzurinda. Socialistické myslenie totiž v takomto čine zákonitetuší presun prostriedkov, majektu a zamestnancov do rúk"veľkokapitalistov". Kto rástol a bol vychovávaný v minulom režime, máv mysli hlboko zakorenené presvedčenie o fungovaní takéhoto modeluvlastníctva a nakladaní s ním. Toto presvedčenie hovorí o drancovanímajetku a vykorisťovaní zamestnancov s cieľom osobného zisku.Socialistické myslenie totiž nepripúšťa možnosť úmyslu vlastníkanamiesto rýchleho ryžovania vytvoriť organizáciu, ktorá bude fungovať aprinášať mu dlhodobý zisk. Na druhej strane treba priznať, že mnohéfinančné inštitúcie, ktorým sa s obľubou hovorí "žraloci", naozajpôsobia dojmom, že okrem zisku im o iné ide len akoby mimochodom. Možnoich však celkom dobre považovať za určitý detektor toho, čo funguje ačo nie, lebo tieto subjekty sa na nefungujúce organizácie orientujú lenveľmi neradi a vždy len za určitých podmienok, ktoré nie je mojimcieľom rozoberať. Je neodškriepiteľné, že lukratívne častizdravotníctva sa od štátu oddelili až podozrivo ľahko. S týmto úzkosúvisí aj problém selekcie "nerentabilných" pacientov, u ktorýchnáklady na liečbu prevyšujú zisk z platieb poisťovní. Systémovýmreformným krokom mala byť v tomto transformácia všetkých zariadení naakciovky. V prípade transformácie len niektorých z nich by práve tátoasymetria v spektre liečených pacientov medzi štátnymi a neštátnymizariadeniami narastala. Aj objektivita indikátorov kvality by za týchtopodmienok bola diskutabilná, štatistiky liečebných výsledkov rozdielnev prospech tých, ktoré selektujú pacientov s lepšou prognózou a pod.Inými slovami, buď všetko štátne alebo všetko privátne - to jeriešenie, ktoré by zamedzilo asymetrii.
Predmetom reformy bol v neposlednom rade aj trh zdravotného poistenia. Konkurencia v tejto oblasti ako argument iste zaváži najmä u ľudí, ktoríveria v jej pozitívny vplyv na zvyšovanie kvality a znižovanie cien.Motiváciou zdravotných poisťovní malo byť akési povolenie aleboumožnenie poisťovniam produkovať zisk bez obmedzenia viazanostiprostriedkov na zdravotnícky rezort. Poisťovňa ako finančná inštitúciaa akciová spoločnosť mohla podľa uváženia disponovať s prostriedkami,ktoré jej plynuli z verejného zdravotného poistenia. A to je z hľadiskaprosociálne vychovaného ľudu a teraz aj z hľadiska sociálnodemokratickej vlády neprijateľné. Irelevantné pre nich je, žeprotrhovými opatreniami sa významne zlepšila platobná schopnosťneštátnych zdravotných poisťovní (nota bene napriek podvýživenýmodvodom sociálnodemokratického štátu za svojich poistencov) a zvýšil saich potenciál platiť aj náročnejšie liečebné výkony svojich poistencov.Tu mi však nedá nespomenúť námietku, že platobná schopnosť eštezákonite neznamená aj ochotu platiť. Napriek tomu však v prospechplurality systému zdravotného poistenia hovorí aj možná menšiazodpovednosť štátu za peňažné zdroje, ktoré neštátne poisťovne musiavynaložiť na starostlivosť o svojich poistencov. Obmedzenie možnostipoisťovne manipulovať s "vlastnými" zdrojmi znamená obmedzenie možnostizískavania ďalších zdrojov a tým obmedzenie schopnosti poisťovneefektívne zabezpečovať zdravotnú starostlivosť.
Dnes je už prekolapsový stav slovenského zdravotníctva témou viac než aktuálnou, hoci minister Valentovič situáciu bagatelizuje. Pritom smer, ktorým sa uberal osud rezortu do parlamentných volieb 2006 vykazoval pozitívny trend, ktorý v mnohom pretrváva. Neuvážené zásahy súčasne vlády v podobe zrušenia poplatkov, zamýšľaných reštričných krokov v oblasti poisťovníctva a pod. však spôsobujú stagnáciu systému a fixovanie neodstránených chýb. Slovensko skutočne na reformu zdravotníctva nie je a istý čas ešte nebude zrelé.
