Čo nechce vidieť na zdravotníctve Miloš Luknár

V prvom rade mizerné služby pacientom napriek plným ústam zvýšenia platov, preplnené čakárne nervóznych ľudí, zlý objednávací systém, podlé zneužívanie strachu pacienta v stave choroby, úplatky, falošnú kolegialitu a beštiálne správanie sa k pacientom. Vyčíta zdravotníkom nárokovanie si dofinancovania rezortu umierajúcou vládou, ale ignoruje fakt, že za celý čas jej vládnutia sčasti aj jej zásluhou pomaličky odumieralo zdravotníctvo. Tlieska ministrovi Zajacovi za jeho odvahu kopnúť do vlastného rezortu v presvedčení, že lekári, sestry, sanitári a ostatní zdravotnícki pracovníci sú skutočne tí, ktorí si zaslúžia kopance zo všetkých strán. S nadšením sa vyjadruje o svojom známom lekárovi - podnikateľovi a jeho úspechoch, ale pomlčí o tom, kto to je a aké má politické pozadie a v konečnom dôsledku nespomenie ani to, že predmetom činnosti dotyčného lekára celkom určite nie sú chronicky chorí pacienti s vážnymi komplikáciami. Takí totiž obvykle stoja viac, ako je poisťovňa ochotná zaplatiť. V svojej idealizácii privátneho podnikania v zdravotníctve vidí len zopár zlodejov, ktorí sú aj tak väčšinou na manažérskych postoch, ale nevidí stovky mizerne zaplatených obetavých zdravotníkov, bez ktorých by rezort už dávno nefungoval. Ale aj tých, ba práve tých s pokojným svedomím opľuje.Pán Luknár je presvedčený o svojej kompetencii v problematike zdravotníctva a je presvedčený, že pozná príčiny katastrofálneho stavu, ba dokonca pozná aj východiská z neho. Konieckoncov, je to novinár, a takí vedia všetko. Je však tak veľa toho, čo nevidí.Nevidí moria krvi, ktorou sa lekár dennodenne brodí v úsilí zachrániť život alebo zlepšiť zdravie pacienta. Ignoruje tie hory stolice a zvratkov, ktorými sa sestry prehŕňajú vlastnými rukami, aby zlepšili komfort pacientov, ktorých sa mnohokrát zbavili ich vlastní príbuzní a „upratali“ ich do štátneho zariadenia, lebo súkromné je drahé. Neberie ohľad na potoky sĺz, ktoré zdravotníci prelievajú spolu s pacientami s empatiou riešiac ich osobné a rodinné problémy. Prehliada stohy tlačív, ktorými sa lekár pri zbytočnom výkazníctve pre stále sa zvyšujúce množstvo iinštitúcií musí prehrýzť na úkor času, ktorý by radšej strávil s pacientom. Zatvára si oči pred prieťahmi zdravotných poisťovní, ktoré hľadajú všetky možné spôsoby, ako vyškrtať čo najviac výkonov a ako čo najviac pozdržať platbu. Neberie do úvahy množstvá kníh, času a peňazí, ktoré lekár musel investovať do svojho vzdelania v čase, keď jeho spolužiaci v horším prospechom, alebo inými ambíciami už zarábali. Nepociťuje riziko z hroziacich infekcií, žiarenia či toxických látok, s ktorými zdravotníci denne prichádzajú do kontaktu. Nehrozí mu syndróm vyhorenia a dokonca ani zranenie či nebodaj smrť z rúk psychopatického pacienta. Dehonestuje cítenie partnerov lekárov a sestričiek, ktorí sami trávia noci a víkendy, kým ich polovičky zvádzajú zápas o život podchladeného bezdomovca ale aj holohlavého hrubokrkého mafiána práve vytiahnutého z rozstrieľaného bavoráka. Pohŕda dieťaťom, ktorého duša čaká na čas svojho rodiča ako na almužnu, kým jeho matka po nociach študuje, lebo zákon jej ukladá kontinuálne sa vzdelávať a jeho otec práve na operačnej sále klincuje nohu politikovi, ktorý sa nevie lyžovať.Mnoho toho pán Luknár nevidí. Ale to, čo vidí, ho v jeho žlčovitosti a nenávisti zrejme oprávňuje vyjadrovať sa o zdravotníkoch ako o vyvrheľoch, ktorých záujmom je pacientovi čo najviac ublížiť, obrať ho o posledné peniaze a ešte to aj popierať. Čitatelia Plusky sa po takomto editoriáli slastne zalížu. Veď to predsa napísal Luknár a jeho názor je určite pravdivý a objektívny.