Je potrebný štrajk?

Najhlasnejšou požiadavkou je zvýšenie miezd a celkových financií v zdravotníctve. Vládna odpoveď znie: nie. Laická verejnosť si možno kladie otázku, prečo až o 25% a s tichým presvedčením dodáva: toľko nedostanú. Z pohľadu štrajkujúcich však nejde až tak o sumu. Ide principiálne o to, že mzdy neboli už roky valorizované, kým v ostatných sférach spoločnosti už niekoľkokrát. Akoby sa na zdravotníctvo (zámerne?) zabudlo. Druhá otázka znie: prečo štrajk proti vláde, keď mzdy sú v kompetencii zamestnávateľov. Niežeby štrajkujúci o tom nevedeli, ale vláda je ten, kto nastavil systém tak, že nemocnice nie sú schopné vymaniť sa z dlhov inak ako za pomoci pofidérneho Veriteľa a na vlastnú prevádzku musia používať peniaze svojich zamestnancov. Mnohí považujú zdravotníctvo za „čiernu dieru“ dotácií. Ale len mizivé percento obyvateľov Slovenska vie, že práve štát je najväčším dlžníkom poisťovní, pokiaľ ide o platby sa poistencov štátu. Preto sa požadované zvýšenie finančných prostriedkov netýka peňazí „nad rámec“, ale o prosté vyrovnanie dlhu štátu voči rezortu.Sporná sa javí aj otázka zastavenia transformácie nemocníc na obchodné spoločnosti. Aj tu vzniká vo verejnosti nesprávny dojem, že zdravotníci sú za zakonzervovanie „starých obyčají“. Myšlienka transformácie však nie je v očiach štrajkujúcich takým problémom, než je spôsob, akým sa to má udiať a hroziace dôsledky. V zdravých trhových podmienkach je celkom dobre možné, aby nemocnice fungovali nielen ako poskytovatelia zdravotnej starostlivosti ale aj ako producenti zisku. I vo vyspelejších štátoch však vedia, že obchodné tlaky v takýchto zariadeniach sú tak silné a primárny cieľ nemocnice, ktorým je komplexná zdravotná starostlivosť, je tak odsúvaná do úzadia, že jednoducho musí existovať aj sieť štátnych nemocníc, v ktorých o zisk nejde. Okrem toho existuje dôvodná obava zdravotníkov z následnej divokej privatizácie nemocníc a.s., ktorých hodnota s pribúdajúcimi exekúciami klesne na minimum. Ale opäť to nie je iracionálna obava. Ako sme sa v nedávnom čase mohli presvedčiť na prípadoch netransparentných privatizácií staníc RZP, zo súťaže sú zdravotníci systematicky odsúvaní a prednosť v privatizácii dostávajú firmy s často úplne odlišným predmetom činnosti. Prečo si máme myslieť, že v prípade nemocníc to bude inak? Preto je nutné dať aj štrajkom najavo, že transformácia nemocníc v súčasných právnych podmienkach prinesie veľmi pravdepodobne úžitok niekomu inému, než zdravotníkom a pacientom.V konečnom dôsledku je príčinou štrajku aj ignorantský prístup vlády k celému problému, štvorročná absencia komunikácie vlády a najmä MZ SR so zdravotníckou obcou a mnohokrát zámerná dezinformácia verejnosti demagogickými vyhláseniami o mzdách lekárov vo výške dvojnásobku priemerného slovenského platu či priamo klamstvá premiéra o výdavkoch štátu na zdravotníctvo, do ktorých nepochybne zámerne pripočítal aj z roka na rok narastajúce platby obyvateľstva, ktoré spomínaný údaj slušným spôsobom navyšujú. Treba teda jasne povedať, že podľa údajov OECD Slovensko s výdavkami na zdravotníctvo vo výške 5,9% z HDP za rok 2003 uzatvára rebríček krajín EU a preto tvrdenie, že vynakladá toľko ako ostatné krajiny je lož.Ako sa mnohí zhodneme, štrajk je legitímnym vyjadrením nespokojnosti zdravotníkov so súčasným stavom vecí. Odpoveďou na otázku v nadpise je: Za podmienok väčšej ochoty vlády komunikovať so zdravotníkmi by potrebný nebol. Zdá sa však, že je jediným prostriedkom, ako amplifikovať hlas, ktorý vláda až doteraz nechcela počuť, no práve teraz bude musieť.