Problematický vzťah lekára a pacienta - príčiny a východiská

Na jednej strane môže byť tento vzťah charakterizovaný čisto obchodne ako vzťah poskytovateľ-klient, na druhej strane je však jasné, že postavenie zúčastnených strán je, podobne ako v ktorejkoľvek inej oblasti služieb, nerovné. Špecifickosť tejto nerovnosti však spočíva v tom, čo tak trochu paradoxne naznačuje aj Hipokratova prísaha: Nikdy neublížiť! Ide totiž o teoretickú ale predsa len možnosť ublížiť. Týmto sa pacient v predmetnom vzťahu dostáva na úroveň podstatne nižšiu, než jeho lekár a táto skutočnosť sa odráža v myslení oboch. Lekár vedomý si svojho postavenia má tendenciu správať sa vo väčšine prípadov k pacientovi blahosklonne, ale filozofiou skutočne zodpovedného lekára je pacientovi pomôcť nezištne. Mnohokrát takéto konanie podporuje obava lekára z vlastného zlyhania a straty kreditu pred sebou samým i pred ostatnými pri neúspechu liečby, alebo fakt, že chorobu pacienta považuje za čosi ako osobnú výzvu. V absolútne všetkých prípadoch však nad konaním lekára visí hrozba zákonov, ktoré nezodpovedný prístup dokážu pomerne kruto potrestať. Preto je možné s plnou vážnosťou konštatovať, že lekár vedome ani nemôže konať inak ako v prospech pacienta. Prípady, kedy sa deje opak, sú v skutočnosti sporadické, avšak cielenou mediálnou kampaňou agravované do takej miery, že to vytvára dojem, že sa dejú bežne.Pohľad a konanie pacienta sú ovplyvňované podvedomou obrannou reakciou podriadenej entity. Pacient je v podstate svojim ochorením „zahnaný do kúta“ a jedinou cestou úniku z tohto stavu je liečba a teda odkázanosť na niekoho, kto mu ju poskytne. Bezmocnosť, ktorú v tejto chvíli pacient celkom prirodzene pociťuje, ho robí zvýšene opatrným, citlivým a jeho prahová hranica stresovej reakcie sa znižuje. Pripravenosť reagovať podráždene v tejto situácii pozná tak pacient ako aj lekár.Obchodný aspekt vnáša do vzťahu lekár-pacient rovnoprávnosť a to najmä v podmienkach trhu. Predmetom obchodu je tu liečebný výkon, platidlom, ako inak, peniaze. Za podmienok správneho fungovania trhového mechanizmu pacient o liečebný výkon požiada a lekár túto službu za zaslúženú protihodnotu vykoná. Ako vidno, tento rozmer vzťahu môže prebiehať prakticky úplne bez emócii, samozrejme však, za podmienok dôslednej kontroly správneho priebehu celého procesu. Vzájomné ovplyvňovanie sa týchto dvoch aspektov robí vzťah lekára a pacienta v našich podmienkach podstatne komplikovanejším. Deformácia trhového mechanizmu vo financovaní zdravotníctva deformuje obchodný rozmer v tom zmysle, že berie z rúk pacienta protihodnotu, ktorou by vyvážil poskytnutú službu a tieto prostriedky odovzdáva do rúk tretej osoby, ktorou je poisťovňa. Táto, napriek tomu, že s obchodným vzťahom má pramálo spoločné, profituje z neho najviac. Druhou deformáciou trhu je zákonná povinnosť lekára poskytnúť službu aj bez priamej protihodnoty v akútnych prípadoch a reálna nemožnosť konať inak v prípadoch ostatných. Peniaze ako premenná hodnota teda chýbajú na oboch stranách vzťahu, ktorý potom trhovo v žiadnom prípade fungovať nemôže. Na tomto mieste vstupujú do vzťahu emócie. Lekár sa oprávnene dožaduje platby za svoje služby a bráni sa zneužívaniu svojej práce treťou osobou (poisťovňa, štát) jediným možným spôsobom – neposkytovaním svojich služieb. Pacient sa taktiež celkom oprávnene dožaduje svojho ošetrenia, ale nakoľko odovzdal svoje peniaze na poistenie nesprávnej osobe (poisťovni, štátu), nemá si službu za čo kúpiť. Zvnútra vzťahu problém môže vyzerať takto: „Nechceš ma liečiť, hoci si platím poistenie.“ „Čo je mňa do tvojho poistenia, keď za liečenie tvojej choroby nedostanem zaplatené.“ Človek znalý pomerov však vie, že problém by tu nebol, keby peniaze z poistného boli poisťovňou použité na to, na čo sú určené.Ďalšou záležitosťou, ktorá významne zvyšuje napätie medzi lekármi a pacientmi je vedomá a médiami intenzívne podporovaná kampaň ministerstva, Úradu pre dohľad či zdravotných poisťovní zameraná na diskreditáciu zdravotníckeho povolania kauzami ojedinele skutočného, ale mnohokrát vykonštruovaného pochybenia lekárov a ostatného zdravotníckeho personálu v zásadných otázkach liečby alebo len prípadmi konfliktov, ktorých iniciátormi však mohla byť ktorákoľvek zo sporiacich sa strán. Zdravotníci, bohužiaľ, takmer vždy ťahajú za kratší koniec a to aj preto, že priestor, ktorý v médiách dostanú na prezentáciu svojich názorov, je len mizivým percentom priestoru vyhradeného pre oponenta.Vzťah lekára a pacienta v podmienkach zdravotníckej reformy nemôže byť z vyššie spomenutých dôvodov zatiaľ štandardný. Východiská však existujú. Jedným z nich je reformácia trhových podmienok tohto vzťahu predovšetkým obmedzením právomoci poisťovní nakladať s prostriedkami z verejného poistenia podľa vlastného uváženia bez primárnej viazanosti na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Inštitúcia, ktorej hlavnou náplňou má byť financovanie služieb spojených s prevenciou a znovunadobudnutím zdravia človeka, predsa nemôže ostentatívne deklarovať miliardové zisky a jedným dychom vyhlasovať platobnú neschopnosť oprávnených nákladov. Druhým krokom by mohla byť už overená zmena systému preplácania oprávnených nákladov za výkony. Poukážkový systém, kedy sa platba z poistného realizuje cez pacienta a nie bez jeho vedomia, by priniesol okrem väčšej istoty preplatenia nákladov spojených s liečbou aj väčšiu transparentnosť. Zainteresovanosť pacienta v tejto transakcii by mu umožnila priamo skontrolovať tak poskytovateľa ako aj poisťovňu. Zvýšená aktivita pacienta domáhať sa svojho práva na ošetrenie na správnom mieste, to znamená na poisťovni a nie len pasívne a v mnohých ohľadoch bezprízorné spoľahnutie sa na systém, ktorý nefunguje, je výsostne v záujme pacienta a mala by byť ďalším východiskom. Nezanedbateľným krokom k zlepšeniu fungovania zdravotnej starostlivosti by mala byť aj väčšia súdržnosť zdravotníckej obce pri presadzovaní svojich cieľov a akokoľvek rebelantsky to znie, vytrvalejšia neústupnosť pri rokovaniach o podmienkach zmlúv so zdravotnými poisťovňami. Zabezpečenie prijateľnejších podmienok sa totiž priamo premieta do kvality zdravotnej starostlivosti pre pacientov.Po štyridsiatich rokoch deformácie vzťahu lekára a pacienta, počas ktorých došlo k degradácii lekárskeho i ošetrovateľského povolania na takmer nedôstojnú úroveň a na druhej strane k apatii pacientov voči vlastnému zdraviu, je teraz vhodný čas, aby sa tento vzťah dostal na úroveň, kedy budú obe strany kooperovať a nie vzájomne súperiť na vlastnú škodu a na potešenie súkromných finančných spoločností a štátu, ktorí jediní majú benefit zo súčasného stavu. Pri uvedomení si týchto skutočností a realizácii potrebných krokov čas na regeneráciu tohto vzťahu ani nemusí byť taký dlhý.