Rodičia siamských dvojčiat - svedectvo lásky

S veľkou ľútosťou som už bezprostredne po narodení Müllerovcov počúval z mnohých strán reči o nezodpovednosti ba dokonca hlúposti rodičov, ktorí neboli "schopní" zaujať radikálne stanovisko k faktu, že sa im narodia zrastené deti, a nerozhodli sa pre interrupciu. Mnoho "múdrych" dôvodilo pochybnou kvalitou života siamských dvojčiat, nesmiernou náročnosťou starostlivosti o takéto deti, finančnými nákladmi, ktoré si liečba týchto detí vyžiada najmä zo strany štátu a podobne.

Je to prakticky už skoro klišé - "veď tie deti budú len trpeť". Týmto sa ospravedlňuje mnoho potratov, a nielen pri zistení vrodenej chyby, ale aj pri neschopnosti či neochote rodičov zabezpečiť dieťaťu prostriedky na život. Za túto vetu sa toho skryje skutočne dosť. Ale čo nás oprávňuje posudzovať veľkosť utrpenia niekoho iného? Čo nás oprávňuje hodnotiť kvalitu života niekoho iného? Nič! Takisto, ako nás nič neoprávňuje ignorovať hodnotu života človeka, hoci je ním ešte nenarodené dieťa.

Rodičia Milan a Marianna preukázali v rozhodnutí prijať Marka a Miška veľkú osobnú odvahu a statočnosť, ale čo je dôležitejšie, presvedčili nás, že pochopili nezávislosť hodnoty života svojich detí od všetkých komplikácií, ktoré mohli nastať a nastali. Napriek vedomiu, že riziko neúspechu je veľmi vysoké a aj pri optimálnom výsledku bude ich život odteraz prinajmenšom veľmi náročný, dokázali vziať na seba zodpovednosť donosiť a porodiť svoje jedinečné deti. Bohužiaľ, neblahé predpovede sa naplnili a Milanovi s Mariannou Müllerovcom ostal len nekonenčný smútok, niekoľko videozáznamov a nežiadúca publicita. Trochu málo pre ľudí, od ktorých by sa láske, nezištnosti a zodpovednosti mohla učiť pravdepodobne väčšina z nás.

Napriek tomu hlasy o potrate ako lepšej alternatíve neustali. Dokonca, a to mi už naozaj ostal rozum stáť, sa objavila hypotéza o pôrode siamských dvojčiat za účelom tréningu slovenských detských chirurgov. Mrzelo ma navyše, že som to počul z úst zdravotníka. Je nesporné, že aj na neúspechoch a chybách sa človek učí (veď aj bombe s familiárnym názvom "Chlapček" nad Hirošimou vďačíme za mnohé medicínske poznatky), ale odmietam uveriť, že lekári typu Josefa Mengeleho sa na Slovensku vyskytujú.

Etika v takomto prípade bude vždy narážať na ľudskú pohodlnosť a snahu zbaviť sa zodpovednosti. Z hľadiska "osvietenej" spoločnosti bolo predsa jednoduché odvrhnúť deti, ktoré (síce de facto áno, ale) oficiálne ešte neboli Markom a Miškom, bez výčitiek svedomia a bez citovej väzby. "Koľko starostí by sa tým ušetrilo, o peniazoch ani nehovoriac. Veď rodičia ešte za nich môžu mať náhradu a bude to bez starostí." - hovoria ľudia relativizujúci hodnotu života a odmietajúci keď aj len ten kratulinký zážitok šťastia s narodeným, hoci postihnutým dieťaťom. A pritom zatvárajú oči pred vlastnou zbabelosťou v mylnom domnení, že ich chladné pragmatické rozhodnutie je tým najlepším, čo sa dá vôbec v takejto situácii vykonať. To, že v mnohom takéto zvrátené počínanie odobruje legislatíva, je len logická deformácia obdobia, v ktorom je kultúra života vytlačená na okraj. Naopak etické a vysoko humánne rozhodnutie, ktoré urobili títo manželia z Košíc je pre relativizmus dnešnej doby nedeformujúcim zrkadlom, v ktorom naplno uvidíme vlastné rozhodnutia. Lebo, priznajme si, takmer každý z nás k tomuto prípadu aspoň v duchu prijímal stanovisko.

Marek a Michal, máte rodičov, ktorých vám mnohí iní synovia a dcéry môžu závidieť. Umožnili vám nadýchnuť sa a vidieť aspoň trochu z tohto sveta, aj keď vám už nemohli ukázať, aký je krásny. Šťastné detstvo, ktoré vás čakalo, nahradilo utrpenie. Preto teraz odpočívajte!

Milan a Marianna, ďakujem vám za obetu, ktorú ste priniesli a ktorá sa stala svedectvom lásky. Vaše dvojčatá sú teraz už v tých najlepších rukách a to nech je vám aspoň trochu potechou. Zdieľam, tak ako mnohí ľudia, váš žiaľ a prajem vám, aby sa už vo vašich životoch žiadny taký neobjavil.