Cestou do Čertižného sme sa zastavili iba pri monastieri (kláštore gréckokatolíckej cirkvi) v Krásnom Brode, tesne pred Medzilaborcami. Keďže nechcem miešať hrušky s jablkami, rozhodol som sa, že o monastieri, ako aj iných zaujímavostiach, ktoré sme videli v okolí Medzilaboriec po návrate z horskej túry, napíšem zvlášť. Zatiaľ aspoň jeden záber z monastiera, keďže som ho už spomenul.
Z Krásneho Brodu sme sa presunuli ďalej na sever cez Medzilaborce, Haburu a koncovú prihraničnú obec Čertižné, po spevnenej poľnej ceste k chate, popri ktorej preteká maličký Laborec.
Popri oplotení chaty sme prešli na lesný chodník, vedúci popri koryte potôčika s minimálnym prietokom vody. Chodník sa postupne stratil a po polhodine od vstupu do lesa sme došli na miesto, kde začínalo prakticky suché koryto potôčika.
Boli sme prekapení, že prameň takej významnej zemplínskej rieky nie je označený a tak sa náš kamarát Miro, budovateľ studničiek, pustil do obloženia prameňa kameňmi. Priložili sme ruku k dielu a za polhodinu bola na svete studnička s kamienkami na dne a s vyškriabaným nápisom na kameni "Laborec".
Hrdí na svoje dielo sme pokračovali v túre panenským lesom na hraničný hrebeň. Veľké bolo naše prekvapenie, keď sme pri výstupe natrafili na roklinu s výdatnejším potôčikom, ako bol "náš Laborec".
Postupovali sme roklinou, až sme sa dostali na sútok dvoch rovnocenných potôčikov.
Ťažké bolo naše rozhodovanie, ktorý potôčik sledovať až k prameňu, aby sme na druhý pokus našli ten správny prameň Laborca. Napokon sme sa rozhodli pre ľavý potôčik v smere toku. Tento prameň bol tiež takmer suchý, na jeho úpravu nám už nezostával ani čas, ani chuť, no pre istotu sme sa pri ňom zvečnili.
Pre problémy s nohou našej kolegyne a členitý, ťažko schodný terén, sme sa k sútoku potôčikov na overenie toho druhého nevracali, pokračovali sme vo výstupe na hraničný hrebeň. Ten našťastie už nebol ďaleko.
Postupovali sme po slovensko - poľskej hranici smerom na západ k Čertižskému sedlu. Po pár stovkách metrov nás prekvapil turistický smerovník s označením "Pramenisko Laborca".
Tých 10 minút je tam označených správne, ale tých 300 metrov by mali opraviť kompetentní značkári na 500 metrov. Vyšliapaný chodník k prameňu je každých cca 100 metrov označený turistickou značkou prameňa. Prameň je označený tabuľou vodohospodárov, pri ktorej som sa ako pri našom treťom, tentoraz už oficiálnom prameni Laborca, nechal zvečniť.
Samotný prameň má výdatnosť jednu kvapku vody za sekundu, no musím zdôrazniť, že v celom lese bolo veľmi sucho.
Naša túra pokračovala cez Čertižské sedlo a po spevnenej ceste smerom na Čertižné k autu. Zistili sme, že spevnená poľná cesta z Čertižného cez Čertižské sedlo do najbližšej poľskej obce (2 km pod sedlom) je prejazdná aj osobným autom.
Za chatou, od ktorej sme začali svoj výstup k prameňu, sme teraz našli sútok dvoch potôčikov. Keď sme dopoludnia prišli k chate, traktorista kosil oplotený dvor chaty, tak sme išli okolo plota a vystupovali popri nesprávnom potôčiku. Náš omyl spôsobil skrytý sútok potôčikov za chatou.
Po vojne je každý generálom, tak aj my už po túre vieme poradiť budúcim hľadačom prameňa Laborca. Vyvezte sa autom až do Čertižského sedla a po hraničnom chodníku smerom na východ ste za necelú hodinku pri prameni. Nám to síce trvalo trochu dlhšie, ale zostala po nás jedna nová studnička (dodatočne sme ju nazvali "Laborčiatko") a pekné zážitky z celodennej túry v panenskej prírode.
Keďže túra to podľa mojich kritérii bola ľahká (cca 11 km), uzavrel som ju 3,5-kilometrovým pochodom od autobusu domov počas západu slnka.
Foto: Ján Serbák, Ingrid Hrubá a Miro Baraniak
