Keďže severná časť Roháčov bola doposiaľ jednou z lokalít, v ktorých som ešte nebol, Oravice boli na manželkinom zozname miest, čakajúcich na akciovy pobyt. Je tam totiž okrem Meander Thermal Parku aj staré termálne kúpalisko, takže aj manželka si prišla na svoje. Ubytovanie v urbárskej kolibe Hubertka bolo veľmi dobré, personál obdivuhodne milý a ústretový. Na večeru sme si v rámci polpenzie mohli vybrať zo 4 polievok a cca 10 hlavných jedál. Aj raňajky formou švédskych stolov boli podľa manželky skvelé. Ja som si nechal po večeri pripraviť raňajkový balíček, nebudem predsa kvôli raňajkám čakať do ôsmej, keď vstávam o štvrtej a hory volajú. Po štvrtej som si pri surfovaní na internete dal ako obvykle kávu a čaj. Varná kanvica, šálky, lyžičky, káva a čaj, prichystané na izbe, ma veľmi milo prekvapili.
Pred šiestou hodinou som vykročil po asfaltovej lesnej ceste Tichou dolinou a za chvíľku som sa zastavil pri malej rozhľadni a cez ďalekohľad som si pozrel vrch Osobitá.
Musel som uhnúť z úzkej cesty trom kamiónom, idúcim hore Tichou dolinou pre náklad dreva. O chvíľu som započul brechot ovčiarskych psov, rozliehajúci sa od salaša U baču, ležiacom cca 50 metrov vľavo od cesty.
Tu je už odbočka z Tichej doliny po lavičke cez riečku Oravica a po 10 minútach chôdze cez lúku ústie Juráňovej doliny. Z lúky je vidieť Juráňovu dolinu v tvare V.
Juráňova dolina s Tiesňavami je samostatným náučným chodníkom, ktorý vznikol v roku 1986 a v roku 1992 boli informačné tabule obnovené. Sú venované flóre, faune, tiesňave, ochrane prírody a ťažbe železnej rudy. Tiesňava vznikla medzi Ježovým vrchom a Čaplovkou v dĺžke 1 km, aj keď samotná Juráňova dolina je oveľa dlhšia a jej neprístupná časť pokračuje ďalej pozdĺž Juráňovho potoka. Za národnú prírodnú rezerváciu bola vyhlásená v roku 1974.
Dnom Juráňovej tiesňavy preteká Juráňov potok, na mnohých miestach premostený drevenými lavičkami. Niektoré skalné útvary sa týčia aj desiatky metrov nad dnom tiesňavy.
Uprostred tiesňavy sú kmene stromov vložené do skaly krížom cez potok. Je to pozostatok 930 metrov dlhej drevenej cesty, postavenej v rokoch 1885-86. Slúžila na zvážanie dreva, ale najmä železnej rudy, ktorá sa ťažila pod Veľkou Furkaskou.
Tieto kmene stromov cez potok, na rozdiel od tých predchádzajúcich, mi pripadajú ako pôvodný základ drevenej cesty z 19. storočia.
Na konci tiesňavy chodník odbočuje od Juráňovho potoka doprava a mierne stúpa do sedla Umrlá.
Zo sedla Umrlá bol dávnejšie turistický chodník na vrch Bobrovec a ako som sa dočítal v článku kolegu Janka Urdu z roku 2012, už vtedy bol chodník zrušený. Bolo pár minút pred ôsmou, tak som sa pod prístreškom naraňajkoval a rozmýšľal kam ďalej. Polovičku náučného chodníka som mal za sebou, už len zbehnúť lesnou cestou na rázcestie Pod Umrlou a po asfaltke Bobroveckou dolinou dole do Oravíc. Začínalo byť teplo (v ten deň bolo v Oraviciach neuveriteľných 32 stupňov Celzia), no končiť túru o pol desiatej sa mi nechcelo. Zavolal som manželke, že sa vrátim až po dvanástej, že sa ešte prejdem po modrej značke do Bobroveckého sedla na hranici s Poľskom.
Bobroveckým sedlom na hranici s Poľskom prechádza iba modro značkovaný turistický chodník. Po hrebeni, tvoriacom hraničnú čiaru, značkovaný chodník nevedie. Modrý chodník pokračuje po poľskej strane, zostupuje do doliny, potom sa vracia na hraničný kopec Lúčna a po hranici pokračuje na Rákoň a Volovec. Na Volovci sa chodník pripája na červenú hrebeňovku Roháčov (Ostrý Roháč, Plačlivé).
Pohľad na vrch Bobrovec z Bobroveckého sedla a dole je chodník na poľskej strane. Chvíľu som pokračoval po poľskom chodníku, keďže však chodník stále klesal, radšej som sa otočil na spiatočnú cestu.
Na vstupe na Slovensko je táto informačná tabuľa. Prešiel som celou Bobroveckou dolinou až do Oravíc. V dolnej časti Bobroveckej doliny sú veľmi pekné lúky a stromy.
Na pravé poludnie som bol v Oraviciach.
