Teploty tam ani v zime neklesajú pod 14 stupňov Celzia a v lete vystúpia maximálne na 29 stupňov. Problémom je nedostatok zrážok, ročne naprší priemerne 15 mm, spravidla v zime. S vegetáciou je to vďaka suchu biedne, darí sa tam len kaktusom, aloe a niektorým ďalším suchomilným rastlinám. V mestách a dedinách sú palmové aleje, ale všetky sú zavlažované kvapkovou závlahou. Ostrov Lanzarote sa prirovnáva aj k mesačnej krajine. Takmer polovicu rozlohy ostrova tvoria sopky a lávové polia. Je to pozostatok sopečnej činnosti na ostrove v rokoch 1730 – 36, kedy vybuchlo za 7 rokov až 150 sopiek. Najviac ich je v Ohňových horách, ktoré sú v prísne chránenom Národnom parku Timanfaya v juhozápadnej časti ostrova. Národný park je pomenovaný po jedinej činnej sopke, na ktorej postavili reštauráciu El Diablo a parkovisko. Z hlavnej cesty je dvojkilometrová odbočka k El Diablo so závorami. Do vnútra národného parku púšťajú cez závoru len toľko áut, koľko miest sa uvoľnilo na parkovisku. Poplatok za osobu je 12 eur, vstup je povolený len autami a z áut sa môže vystúpiť až na parkovisku. V cene vstupenky je výlet autobusom po úzkej asfaltovej ceste pomedzi pestrofarebné sopky. Okruh pomedzi sopky je 12 km dlhý, z autobusu sa nesmie vystupovať. Fotiť sa môže iba cez okná autobusu, ktorý zastavuje na zaujímavých miestach.
Po 50 minútach v autobuse sa vraciame na parkovisko s reštauráciou El Diablo. Tam nás čakajú okrem prípadnej konzumácie 3 show, ktoré majú klientom ukázať, že sopka Timanfaya je stále činná a v hĺbke okolo 5 m je tu teplota 300 stupňov Celzia. Na prvej chlapík hádže vidlami nejakú suchú burinu ho hlbokej dieri v zemi, železnou tyčou ju zastrčí na dno diery a burina vzblkne plameňom.
Vedľa ďalší chlapík občas vyleje vedro vody do jednej zo železných rúr, zastrčených v zemi, a voda z rúry vybuchne ako oblak pary.
Treťou atrakciou je gril nad 5-metrovou jamou, kde sa na horúcom vzduchu sopky opekajú kurence.
Viacero sopiek mimo národného parku je sprístupných oficiálnym chodníkom. V kaldere najstaršej z nich, Volcan del Cuervo, ktorá vybuchla ako prvá 1. septembra 1730 a vedie k nej náučný chodník, sme sa boli pozrieť. Chodník je vysypaný štrkom a obloženými lávovými kameňmi. Boli sme prekvapení, že chodník z parkoviska až do vnútra kaldery neustále mierne klesá, pretože kaldera sopky je na jednom mieste prerušená, takže na okraj sopky netreba vystupovať.
