Keďže erupcia gejzíru sa predpokladala medzi 12. a 14. hodinou a otvorenie rozhľadne o 14. hodine, najprv sme sa vydali do prírodnej rezervácie Rankovské skaly. Zelene značený turistický chodník z Herlian na Rankovské skaly začína od gejzíru po ceste smerom na Vranov nad Topľou. Po kilometri chodník odbočuje z cesty doľava na lúku pri tomto kríži.
Po hodinovom stúpaní lesom nás chodník zaviedol na vyhliadku v najvyššom bode Rankovských skál (780 m n.m.). Prírodná rezervácia Rankovské skaly bola vyhlásená v roku 1976 na ochranu skalného komplexu v Slanských vrchoch so vzácnymi a ohrozenými druhmi rastlín. Oficiálny turistický chodník vedie len na vyhliadku, z ktorej rozsiahle skalné spoločenstvo v dĺžke 700 metrov veľmi nevidieť. Skaly na prudkom svahu je najlepšie vidieť mimo vegetačného obdobia z neoficiálneho chodníka od obce Rankovce.
Toto je jedna z najznámejších rankovských skál s kamenným klobúčikom a zakrpatenými brezami.
Skaly ponúkajú 180-stupňovú vyhliadku na údolie rieky Torysa, časť Slanských a Zemplinských vrchov, Čergov, Volovské vrchy a Čiernu horu. Za priaznivého počasia dovidieť z vyhliadky až na Vysoké Tatry. My sme však mali tentoraz smolu, ráno poprchávalo a bola aj hmla. Postupne sa rozjasňovalo, my sme však chceli stihnúť erupciu Herlianskeho gejzíru, tak sme sa na skalách dlho nezdržali.
Do Herlian sme sa vrátili včas, polhodinu pred 25-minútovou erupciou jediného studenovodného gejzíru v Európe. Gejzír vznikol pri vŕtaní piateho prameňa pre tunajšie kúpele. Kúpele v Herľanoch vznikli v 18. storočí a v roku 1869 kapacita liečivej vody zo štyroch prameňov už nepostačovala. Boli to v tom čase najlepšie vybavené kúpele v Uhorsku s kapacitou až 500 lôžok. Vláda poverila geológa Viliama Zsigmondyho, aby navŕtal bohatší zdroj vody. Vŕtať sa začalo v roku 1870, prvá voda vytryskla o 2 roky z hĺbky 172 metrov, striekala do výšky 4 metre. Ďalšia erupcia nastala v roku 1873 z hĺbky 375 metov a bola taká silná, že prerazila strechu vrtnej veže. Voda pri erupcii dosiahla najväčšiu výšku 112 metrov a striekala nepretržite 10 dní. Vrt zastavili v roku 1875, keď dosiahli hĺbku 404,5 metra. Intervaly erupcie boli vtedy 8 až 10 hodín. Postupom času sa intervaly erupcie predlžujú (dnes je to 32-36 hodín) a výška erupcie znižuje. Nedeľňajšia erupcia nedosahovala viac ako 10 metrov, trvala 25 minút.
Pri erupcii je mineralizovanou vodou vyplavovaný aj ílový sediment, ktorý obsahuje viaceré minerály. Príčinou erupcií je oxid uhličitý, ktorý nasycuje vodu. Podľa geológov ide o artézsky prameň, čiže určitý priestor sa naplní vodou a tá pod tlakom vytryskne.
Kúpele úspešne fungovali aj za 1. ČSR, zničila ich druhá svetová vojna. Po vojne slúžili ako odborárska zotavovňa. Od roku 1985 areál patrí Technickej univerzite v Košiciach, pramene sú majetkom štátu. Dedinka Herľany s necelými 300 obyvateľmi nemá financie na investície do turistického ruchu. Služby sú tam mizerné, o čom sme sa presvedčili, keď sme si niekde chceli posedieť pri pive a káve. Jediná reštaurácia v blízkosti gejzíru bola pre verejnosť zatvorená, mali tam uzatvorenú spoločnosť. Občerstvili sme sa obďaleč v prázdnej a dosť odpudzujúco vyzerajúcej pizzerii s honosným názvom Pizza pub Herlianka.
Liečivú, jemne siričitú vodu, sme si nabrali do fliaš z neďalekého prameňa s nápisom "nepitná voda", obec totiž nemá financie na rozbory vody. Budovy sú väčšinou schátralé, udržiavaný je aspoň kúpeľný park, v ktorom v posledných rokoch pribudli po rezbárskych pléneroch zaujímavé drevené sochy.
Z Herlian sme sa presunuli k novej kamennej rozhľadni, postavenej k 700. výročiu bitky pri Rozhanovciach, o tom však napíšem nabudúce.
