Ambiciózny nový mladý gréckokatolícky farár zorganizoval prvý výlet pre obyvateľov našej obce s tromi farnosťami ešte uprostred minuloročnej zimy. Tiež sme boli v Tatrách, počasie nám vtedy vyšlo priam ideálne, môžte si to overiť na http://serbak.blog.sme.sk/c/254903/Vylet-do-Vysokych-Tatier.html
So znepokojením som sledoval predpovede počasia, pretože po síce mrazivých, ale pekných slnečných dňoch, práve na sobotu meteorológovia avizovali zmenu počasia, sneženie a silný vietor najmä na východnom Slovensku. Časť prihlásených účastníkov zájazdu sa v obavách zo sibírskej zimy odhlásila, väčšina to však riskla. O siedmej hodine ráno autobus vyštartoval z našej dediny na krajnom východe a pred jedenástou sme boli na parkovisku na Štrbskom Plese. Bolo mínus 17 stupňov, zamračené, ale ešte nesnežilo, ale najmä nefúkalo, takže celkom pohodové počasie, aj keď s obmedzenou viditeľnosťou.
Rodinky s deťmi sa išli šmýkať na menšie svahy, zopár mladíkov sa išlo lyžovať na zjazdovku. Ja, starý znalec Tatier, som pôvodne plánoval so záujemcami po obhliadke Štrbského Plesa ísť na Popradské pleso, zísť po ceste na parkovisko, kde nás mal vyzdvihnúť autobus. Vodič autobusu však odmietol riskovať v zhoršujúcom sa počasí cestu cez Popradské Pleso - zastávka, tak sme sa tejto malej túry vzdali. Zopár chlapcov si vyšlo k vodopádu Skok, ostatní zostali v priestoroch Štrbského plesa a Areálu snov.
Po príchode k zjazdovke som zistil, že o dvanástej tam začínajú preteky cyklokrosárov v zjazde po snehu. To ma ako starého cyklistu zaujalo, zjazd po zasneženej zjazdovke som ešte nevidel, tak som tam strávil takmer dve hodiny.
Medzičasom sa rozsnežilo, prešiel som sa ešte po jazere a jeho okolí. Manželka mi už druhykrát volala v obavách o náš šťastný návrat, u nás na Zemplíne bola od rána snehová kalamita.
Polhodinu pred dohodnutým odchodom autobusu som si ešte zašiel na vynikajúcu cesnakovú polievku za 70 centov do tejto malej útulnej reštaurácie pri železničnej stanici.
Presuli sme sa do Spišskej Kapituly, mestskej časti Spišského Podhradia. Do roku 1948 to bolo samostatné cirkevné mestečko s bohatou históriou od 12. storočia, kedy tu vzniklo Spišské prepoštstvo. To malo v rámci Ostrihomskej diecézy slúžiť duchovnej starostlivosti najmä o nemeckých osadníkov, ale aj pre ostatných obyvateľov Spiša. Kapitula vykonávala aj funkciu tzv. hodnoverného miesta, t.j. verejného notárstva, od 13. storočia tu stála aj škola. Cirkevné mestečko, pozostávajúce okrem kostola aj z prepošstkého paláca a domov jednotlivých kanonikov a ďalších budov, bolo už v 13. storočí ohradené hradbami, spodná časť dostala hradby až v 17. storočí. V roku 1776 Mária Terézia a pápež Pius VI povýšili Spišské prepoštstvo na biskupstvo. V roku 1815 tu vznikol kňazský seminár a v roku 1819 najstarší učiteľský ústav v Uhorsku. Po komunistickom prevrate bol spišský biskup odsúdený na dlhoročné väzenie a kňazský seminár i učiteľský ústav zrušené. Bola tu zriadená vojenská a neskôr policajná škola a policajný archív. Kanonici boli odstránení a postupne vymreli, ich domy sa stali bytmi pre chudobné obyvateľstvo, ktoré ich zdevastovalo. Od roku 1990 sa tu opäť zriadil kňazský seminár, je tu aj sídlo Spišského biskupstva.
Na nádvorí Kňazského seminára nás v snehovej víchrici očakával osobne rektor seminára pán Jozef Jarab, šéf nášho zájazdu bol pred pár rokmi jeho žiakom. Dostalo sa nám milého prijatia, pán rektor pre nás odslúžil v kaplnke krátku svätú omšu, oboznámil nás stručne s históriou seminára a napokon nás pohostil koláčmi a dobrým mätovým čajom. Ďakujeme pán rektor!
Fotkami z celej Spišskej Kapituly nemôžem poslúžiť, bol večer a zúrila fujavica, niekedy za lepšieho počasia sa tam rád zastavím. Nastúpili sme do autubusu a šťastlivo sme cez metelicu a snehové jazyky o pol deviatej večer docestovali domov. Výlet sa vydaril, z domu sme ušli pred kalamitou, v Tatrách bolo oveľa prijateľnejšie počasie, ako u nás na krajnom východe. Ďakujem duchovnému otcovi Vladimírovi Geletkovi za pekný výlet, teším sa na ďalší!
