Doba výletu je tiež len orientačná, približne týždeň. Všetko záleží od počasia a mnohých ďalších faktorov. Napríklad náš prvý výlet v júli 2007 smeroval do rakúskeho údolia rieky Saalach, kde sme aj prenocovali. Pre dáždivé počasie sme na druhý deň odišli do Álp, druhý nocľah sme si večer našli v nádhernej korutánskej dedinke Heiligenblut. Tretí deň sme odišli k moru do talianskeho Terstu a slovinského Kopperu, nocovali sme v nádhernom slovinskom mestečku Bled, pri rovnomennom jazere v Julských Alpách. Tento prvý výlet bol časovo najkratší, iba štvordenný. V nasledujúcich rokoch sme absolvovali súrodenecké výlety do pribaltských republík, Talianska, Rumunska a viackrát po Česku, Maďarsku, Rakúsku a Slovensku.
Keďže nám roky aj medicínske diagnózy pribúdajú a minulý rok sa k tomu pridala aj pandémia, naše súrodenecké výlety mali trojročnú prestávku. Tohto roku sa nám uprostred augusta konečne podarilo stretnúť a stráviť spolu nádherný týždeň. Vzhľadom na to, že ja ako starý astmatik a najstarší zo štyroch súrodencov nie som schopný cestovať verejnými dopravnými prostriedkami v rúšku, prišli si súrodenci pre mňa do nášho spoločného rodiska na krajný východ pod Vihorlat.
Po obhliadke rodiska a blízkeho okolia, najmä perly Vihorlatu Morského oka, sme vyrazili smerom do Polonín. Išli sme cez Sobrance, Ubľu a Stakčín do Uličskej doliny. Cestou sme sa rozhodli za Kolbasovom odbočiť do doliny s koncovou obcou Ruský Potok, pretože ešte nikto z nás v tejto horskej dedine nebol.
Prezreli sme si dedinu uprostred Polonín, drevený chrám sv. Michala Archanjela z roku 1740 a vrátili sa na hlavnú cestu. Zastavili sme sa v Uliči, kde sú v centre obce modely drevených kostolíkov zo širšieho okolia a vojenský cintorín z 1. svetovej vojny.
Severovýchodným smerom, pozdĺž ukrajinských hraníc cez Uličské Krivé a Zboj sme došli do najvýchodnejšej obce Slovenska Nová Sedlica. Odstavili sme auto na konci obce a vydali sa po červenej turistickej značke smerom k najvýchodnejšiemu bodu Slovenska, vrchu Kremenec. Keďže ja som bol na Kremenci pred rokom https://blog.sme.sk/serbak/cestovanie/z-novej-sedlice-cez-prales-stuzica-na-kremenec-a-wielku-rawku a cieľom našej dôchodcovskej súrodeneckej štvorice neboli celodenné túry, vyšli sme si len na prechádzku týmto smerom. V noci predtým pršalo, na strmých úsekoch turistického chodníka bolo šmykľavo. Brat Jaro a sestra Magda sa vrátili z polcesty a ja s bratom Milanom sme pokračovali do Stužického pralesa.
Po návrate do Novej Sedlice sme sa ubytovali v penzióne Kremenec a turisticky zdatnejšia polovica našej výpravy ešte do večere absolvovala menšiu túru po žltej značke k Medovej babe. Po tejto značke, vedúcej na Jarabú skalu, som išiel prvýkrát. Prekvapilo ma, že k Medovej babe vedie asfaltová cesta. Na lúke medzi cestou a Zbojským potokom je monumentálna drevená socha ženy – Medovej baby. Socha má výšku vyše 7 metrov a znázorňuje Žofiu Maťašovskú, ktorá sa do Novej Sedlice presťahovala v roku 1928 a svoj život zasvätila včelárstvu. Preslávila sa kvalitným horským medom, jej produkty odoberali aj pernikárne v Pardubiciach či čokoládovne v nemeckom Kolíne. Starala sa až o 80 úľov, zrubový včelín na lúke neďaleko sochy je síce uzamknutý, ale včely som tam poletovať nevidel. Na túto cca 10-kilometrovú prechádzku sme sa vybrali naľahko, nemal som pri sebe ani foťák, tak som si požičal jednu fotku z internetu.
V penzióne Kremenec sme sa navečerali. Musím ich pochváliť, výborne varia, lepšie bryndzové halušky som ešte nejedol. Po nočnej búrke som sa pred raňajkami prešiel po dedine a pozrel si aj zrekonštruovaný domček dedka Večerníčka.
Po raňajkách sme sa vydali na cestu jediným možným smerom, dolu Uličskou dolinou popri vodnej nádrži Starina do Stakčína. Je to križovatka medzi Ublianskou, Uličskou dolinou a okresným mestom Snina. Po Sninu sme sa rozhodli, že nebudeme pokračovať po hlavnej ceste do Humenného, ale pôjdeme podhorskými rusínskymi dedinkami popri poľskej hranici do Medzilaboriec. Navštívili sme galériu Andyho Warhola, od našej poslednej návštevy tam mali viac diel iných autorov.
Z Medzilaboriec sme išli cez Krásny Brod a Havaj do Stropkova, pretože sme zistili, že v tomto okresnom mestečku ešte nikto z nás nebol. Na námestí v Stropkove sme sa naobedovali.
Pokračovali sme v ceste cez Svidník a Zborov do Bardejovských kúpeľov. V Zborove sme sa zastavili a vystúpili na Zborovský hrad. Bol som rád, pretože na Zborovskom hrade som bol už trikrát, ale vždy z opačnej strany, od Dlhej Lúky.
O Zborovskom hrade som už písal tu: https://blog.sme.sk/serbak/cestovanie/zborovsky-hrad-2
Z týždenného výletu mám 650 fotiek, je pre mňa problém vybrať z nich tie najlepšie. Aj keď vyberiem len každú piatu, vydá to na minimálne 3 články. Myslím, že na dnes stačí, pokračovať budem v ďalšom článku o Bardejovských kúpeľoch a najmä skanzene, ktorý som kompletne zdokumentoval.
