Otestovali sme zatiaľ neoficiálnu žltú turistickú značku z Podhorode cez Tibavský hrad, Paprtný vrch, Beňatínsky kameňolom s populárnym tyrkysovým jazierkom a slovanské sídlisko Starý Koňuš, do obce Koňuš. Nová turistická trasa bola vyznačená v septembri 2017, na turistických mapách ju nenájdete, ešte nebola schválená. Boli sme prvou väčšou turistickou skupinou (dva plné autobusy), ktorá túto 13 km dlhú trasu prešla.
Trasa vedie z centra obce Podhoroď na jej horný koniec, k zrúcaninám malého hradu Tibava, vypínajúcom sa na neveľkom kopci nad dedinou. Maličký hrad z 13. storočia bol už v 16. storočí označovaný ako zrúcanina, takže v súčasnosti sa už z neho veľa nezachovalo. Pre predstavu, ako hrad pred 600 - 700 rokmi vyzeral, prikladám fotku jeho modelu v miniskanzene Podolie, ktorú som urobil pred tromi rokmi.
Z hradu sme sa vydali smerom na východ k Paprtnému vrchu. Kopec nie je zalesnený, preto sú z neho dobré výhľady na hraničný hrebeň Popriečneho, ktorý je podcelkom Vihorlatských vrchov. Zrána bolo ešte zamrznuté a po 5 centimetrovej vrstve snehu sa v peknom slnečnom počasí išlo výborne.
Z Paprtného vrchu sa chodník stáča na juh, k Beňatínskemu kameňolomu. Starý kameňolom bol zaplavený priezračnou vodou, ktorá nadobudla zaujímavé tyrkysové sfarbenie. Zvislé skalné steny kameňolomu majú zaujímavé sfarbenie, rôzne farby vápencov vytvárajú pestrú galériu obrazov. Jeden z nich vyzerá ako skamelenina veľryby, vrhajúcej sa po hlave do jazierka. Beňatínske tyrkysové jazierko sa stalo v letných mesiacom turistickým hitom, jeho osviežujúca voda slúži odvážlivcom aj na kúpanie na vlastnú zodpovednosť. Pretože jazierko je ešte zamrznuté, prikladám prvú fotku z leta, ďalšie sú zo včerajška.
Po krátkom oddychu sme pokračovali v túre smerom na Starý Koňuš. Obišli sme kameňolom z ľavej strany popri statnom cca 200-ročnom buku lúkou smerom k Beňatine.
Za chvíľu sme narazili na prekážku, pri ktorej sme sa nútene zdržali. Bolo treba prekročiť Beňatínsky potok, v ktorom nebola v čase vytyčovania žltej turistickej značky takmer žiadna voda. Topiaci sa sneh zvýšil hladinu potoka a tak skúsení starí turisti museli z kameňov narýchlo vybudovať priechod cez búrlivý potôčik a pomôcť menej skúseným dostať sa na druhý breh.
Neustálym stúpaním lesnými cestami sme sa dostali až na širokú vrcholovú plošinu Starý Koňuš (836 m n.m.). Uprostred pekných brezových lesov tu bola ešte za slovanských čias opevnená stará dedina.
Pri zostupe zo Starého Koňuša do obce Koňuš lesnými cestami sa sneh stále viac miešal s blatom, takže záver túry nebol najpríjemnejší. Bola to však pekná jarná túra za nádherného počasia a v týchto nadmorských výškach pravdepodobne aj rozlúčka so snehom.
