Na hrebeň Vihorlatských vrchov sme vyrazili z Remetských Hámrov po zelenej značke smerom na Ruskú Bystrú.

Je to pomerne nový chodník, ktorého otvorenia som sa v máji 2009 zúčastnil. V maličkej rusínskej dedine Ruská Bystrá, najsevernejšej obci sobranského okresu, sa vtedy tejto turistickej slávnosti zúčastnilo vyše 100 turistov. Po prehliadke národnej kultúrnej pamiatky, dreveného kostolíka z roku 1730, ktorý je zapísaný v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, sme vtedy prešli novým chodníkom cez hrebeň Vihorlatu smerom na západ do Remetských Hámrov.
Tentoraz sme išli smerom na východ. Vyše trojkilometrová asfaltová lesná cesta končí otočišťom - skládkou dreva, na ktorej je už niekoľko rokov odstavená stará nepojazdná sanitka.


Turistický chodník pokračuje po zvažniciach a lesných cestách k lesníckej chatke, ktorej zastrešenú terasu so stolom sme využili na krátky oddych.






Pri stúpaní na hrebeň sme odbočili z chodníka vpravo, skrátili sme si cestu priamo na vrch Diel.


Aj keď má Diel nadmorskú výšku iba 859 m, má aj vrcholovú knihu. Dvaja z nás piatich tu boli aj pred 2 týždňami, o čom nás presvedčil zápis v knihe, prišli však inou cestou, z lokality Potašňa pod Morským okom.



Na tejto fotke sa v pozadí črtá zasnežený a zahmlený Vihorlat.

Pokračovali sme hrebeňom na sever. Za chvíľu sme došli do sedla Pilníková lúka, kde sa križujú chodníky. Samotná lúka, nesúca názov jej majiteľa z Ruskej Bystrej, je pár desiatok metrov na východ. Je tu jedna z mála výhliadok z hrebeňa, dedina Ruská Bystrá je však skrytá za stromami, v pozadí vidieť hraničný hrebeň Popriečneho.



Pokračovali sme po hrebeňovej červenej značke na sever.


Na tejto červenej značke vynechali značkári červenú farbu medzi bielymi pásmy schválne, aby vedeli, kde majú odbočiť cez les na východ, k najstaršiemu javoru vo Vihorlatských vrchoch.





Po návrate na chodník sme pokračovali na sever po najvyšší bod našej túry, bezmennú kótu 879, ktorú moji noví kamoši pred 2 týždňami pokrstili na "Jankov vršok".




Cestou späť sme si to strihli krížom cez les, na chodník sme sa napojili pri chatke. Snehu tam bolo habadej, miestami aj pol metra. Absolvovali sme v zasneženom horskom teréne približne 22 km. Bola to pekná zimná túra, aj keď neviedla na tak atraktívne vrcholy, ako sú Sninský kameň, alebo Vihorlat. Opäť som sa presvedčil o sile kolektívnej turistiky, sám by som si veru na takúto túru netrúfal. Vďaka priatelia!