Pohlavie, ktoré toľko krát dalo nádej novému stvoreniu...Lono ktoré sa toľko krát stalo dočasným domovom. Prsia, z ktorých každý z nás rástol pod obetavým pohľadom matky. Teraz sú mnohým na posmech a znechutenie. Srdce, ktoré síce bije slabšie, no stále ma v sebe rovnakú lásku. Ruky, ktorými sme boli vedení pri prvých krokoch, ktoré nás pritúlili vo chvíľach smútku. Krk, ktorý tak často bolel, keď musel držať hlavu nad postieľkou bezmocného tvora, chvejúceho sa v horúčkach. Ústa, ktoré sa aj teraz snažia vysloviť to naj pre pomoc druhým. Zo zošúverenej tváre sa len ťažko vynárajú poloslepé oči. Vlasom už žiadny melír na kráse nepridá ,jediná nádej je farba, ktorá zakryje "životné šediny". Áno z mladej kočky sa stáva matka, stará matka. Málokedy si vážime úlohu o postavenie matiek nielen v našom živote, ale aj v celej spoločnosti. Skúsme sa zamyslieť, či si nezaslúžia viac úcty, veď vďaka nim sme! Vďaka ti mama...
7. jún 2005 o 05:00
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 319x
Bezcenný človek?
Či začnem odspodu, alebo odvrchu je to úplne jedno. Málo kde nájdem niečo nepoznačené životom. Nohy vydraté od nekonečných naháňačiek po Hypermarketoch. Už nie sú také lesklé a štíhle ako v čase prekvitajúcej mladosti. Spod kože sa vynárajú kŕčové žily, po niekoľkých tehotenstvách. Vyššie nájdeme kolená, ktoré celý život kľačali či už na úrade práce alebo na sociálke a "ladne" sa podlamujú pod ťarchou tela.
Martin Seriš
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(7)
