Najstarší študenti gymnázia sa mi zdali takí obrovskí, vyspelí a zároveň nepriateľskí...Vždy som sa snažil posúvať v kostole čo najďalej dozadu, mysliac si: „Už som veľký.“ Keď prišli v dvanástich prvé lásky, aj ja som sa túžil ako tí "starí" držať za ruky a bozkávať... Dokonca som aj písal ľúbostné listy so záverečnou otázkou: „Budeš so mnou chodiť?“Snažil som sa ku starším vtierať a tak si získať ich ochranu. Myslel som si, aký som veľký, keď chodím na gympel, nosím kapsáče, mám gélom ulízané vlasy...Vystatoval som sa, čo som vyskúšal, vypil... A dievčatá? Už v desiatich machrovali, že konečne im mama dovolila kúpiť si podprsenku:))) Že XY milujú, ako ich cudzí 15 roční chalani plieskajú po zadku... Áno, všetci sme chceli byť veľkí a keď si myslíme, že sme, chceli by sme sa vrátiť do minulosti a...
29. jún 2005 o 15:58
Páči sa: 0x
Prečítané: 843x
Všetci sme chceli byť veľkí
Dnes, ako aj po iné roky, bol ten deň, keď zas na dva mesiace opustíme milovanú i nenávidenú školu. Ako to býva na cirkevných školách, ide sa do kostola. Ja, ako jeden z najstarších študentov na škole, som si hneď sadol hore na chórus (horná časť kostola, kde je organista). Počas omše som sa zahľadel na tých najmenších, sediacich dole, úplne vpredu. Spomenul som si na tie časy, keď som i ja bol v ich rokoch.
Martin Seriš
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(3)
