Za každou dedinou je minimálne päť poľných ciest, kde sa môžete prechádzať bez nejakej veľkej asistencie áut. Trochu turistiky nezaškodí nikomu. Dá sa tam odpočinúť a prísť na úplne iné myšlienky. Zobrala som teda nášho psíka trošku vyvenčiť na miesto zvané „stav“. Voda tam tečie po rôznych kaskádach a okolo nie je nič, len lesík. Krásna predstava. Dlho som sa chystala vybrať sa touto cestou. Už dvesto metrov od domu míňam hnoj, ktorí tam páni družstevníci vyvážajú, aby nemrhali svoj drahocenný čas. Mala som chuť vrátiť sa. Ale čo človek neobetuje keď naňho ten pes tak smutno pozrie? No, ale to čo bolo ďalej mi úplne vyrazilo dych. Jednoducho sa všetci rozhodli, že sem vyvezú úplne všetko, čo nepotrebujú. Tak teraz to tu vyzerá ako na veľtrhu. Výber je ozaj bohatý. Od hračiek, cez staré okná až po kusy nábytku. Dokonca sa to stalo novým hniezdom miestneho polobezdomovca. Ideálne miesto pre skládku. Príroda. Veď tam to aj tak nikto nevidí. Len som veľmi zvedavá, ako rýchlo prídu ľudia na to, že si špinia na svoje.
A ako vyzeral stav? V potoku bolo nahádzaných toľko vecí, že to zelené, čomu sa kedysi hovorilo voda, sa tu snažilo predrať cez ten neporiadok. Vedela som, že ľudia majú v sebe niečo živočíšne. Len nie som si istá, či potok je vhodné miesto na odhodenie starých pneumatík. Keď ide o to, necelých 5 kilometrov od dediny je oficiálna skládka.
Vrátila som sa z prechádzky a dedko ma vítal slovami: „No tak čo, okúpaná?“ „To by som hneď teraz mohla ísť na infekčné dedko“ Ale vysvetľujte mu to, keď za jeho čias nikoho ani nenapadlo niečo tam odhodiť.
Asi som bola dosť naivná, keď som si myslela, že tam sa čas nemení.
Neskôr som v dedine stretla starostu, ktorý sa hrdo chválil, že je poľovník. No to, že v lesoch môže loviť akurát tak potkanov nespomenul.
