24. december 2009
17:30
Vojdem. Niektorí rozbaľujú darčeky, iní ešte jedia.
Premýšľam nad tým, čo bolo, kým sa dostali sem.
Neboli to bábätká, nad ktorými všetci hýkali, aké sú krásne. Neboli to puberťáci, nad ktorých prehreškami sa len hodilo rukou. Neboli. Sú to ešte stále chlapci. Hoci niektorí majú cez štyridsať.
Vojdem. Som v domove sociálnych služieb a starostlivosti. Starajú sa tu o postihnutých mužov. Tešia sa. Každému darčeku. Mne. Ukazujú mi, čo všetko urobili. Jeden chová morčatá, druhý andulky. Samozrejme sú tu i takí, ktorí sa len kolíšu a vydávajú čudné zvuky. Nie sú krásny , ale za to úprimný. V očiach jedného z nich vidím isku hravosti. Príde a čosi mi podá. Nehovorí, ale rozumiem mu. Stačí len roztrhnúť papier. Veľmi sa teší. Aj ja sa veľmi teším.
Zrazu mi to príde z časti ľúto a z časti ma to poriadne vytočí. Nie to, že tu sú. Absolútne chápem rodičov, ktorí si nevedia dať radu s postihnutým dieťaťom a dajú ho do ústavu. Je to dobré rozhodnutie. Majú tu nepretržitú odbornú starostlivosť, kamáratov. Je tu o nich naozaj dobre postarané. Majú tu tvorivé dielne. Či už keramikársku alebo drotársku. Chodia na súťaže a dovolenky. V lete pracujú v záhrade, v zime si môžu zahrať biliard alebo urobiť karaoke show.
Vytáča ma to, že niektorí rodičia sem deti doslova šupnú a tým sa to skončí. Nikdy neprídu, nikdy nezavolajú, ani len pohľadnicu nepošlú. Nevadí im, že na narodeniny im gratulujú sestričky, že štedrovečernú kapustnicu im nakladá človek, ktorému každí hovorí riaditeľ. Sú to predsa niekoho deti. Či sú postihnuté alebo nie. Mnohí z tých mamičkiných maznáčikov sú omnoho horší.
Ani nevedia, o čo prichádzajú. Oni narozdiel od mnohých ľudí vedia byť naozaj vďační. Nakreslia vám obrázok alebo vás len pohladia. Ale viete, že to bola čistá úprimnosť.
24. december 2009
17:30
Vojdem. Vidím deti s nálepkou NECHCENÉ. Pre mňa rozhodne sú tam tie prvé dve písmená preškrtnuté. Sú to chlapci. V košeliach a nohaviciach s pukmi. Nemrzí ich, že tu rodina s nimi nie je. Sú radi, že tu pre nich je aspoň niekto. A hoci to má personál s nimi naozaj ťažké, lebo staroslivosť o nich vyžaduje veľa trpezlivosti, všetci vám potvrdia, že sú to tí najvďačnejší ľudia, ktorí vás s úsmevom a otvorenou bránou vítajú a s obrázkom sa s vami lúčia.
Premýšlajte nad tým. Stačí málo. Stačí padnúť zle zo schodov a zrazu sa aj vy môžete ocitnúť s podobnou nálepkou. A posledné, čo by ste chceli je ostať sám.
Stačí, aby nejaký ožran sadol za volant a vy môžete ísť po chodníku a zrazu sa ocitnete bok po boku so svojim synom, ktorý vás nepozná. Príde sestrička a pôjdete si kresliť......
Mimochodom, keď sme už pritom, o tomto sú tie Vianoce. Nie o hranom luxuse...
