Venované všetkým, čo hľadajú celkom inú krásu.
Slnečnice sú považované za jedny z najkrajších kvetov. A dobre to vedia. Naťahujú sa za slnkom a ukazujú všetkým na obdiv svoje nádherne žlté kvety.
Inak to nebolo ani so slnečnicami za domom mojej starej mamy. Majestátne kvety sa deň čo deň zobúdzali s úsmevom na tvári, lebo vedeli, že ľudí potešia. Často si ich fotografovali, no a čo je motívom najznámejšieho obrazu Vincenta van Gogha? Samozrejme slnečnice. Ich žltá farba je zdrojom optimizmu a dobrej nálady. Každá iná a každá krásna tanečnica slnka...
Na návštevu za krásavicami priletel motýľ Emanuel. Mal nádherné, pestré a obdivuhodné krídla. Bol to motýľ, ako stvorený pre oko maliara čo fotografa. Bol na seba pyšný, hoci bol dielom prírody, tak ako všetko ostatné navôkol.
„ Ach moje krásne kolegyne! Veď tu je vás škoda. Viem o lepšom mieste pre vás!“ Emanuel sa snažil prehovoriť krásne kvety, aby išli inde, kde ich bude lepšie vidieť. A oni súhlasili. Chceli, aby ich ľudia mohli obdivovať ešte viac.Opustili teda svoje staré dobré políčko a šli teda Emanuelovou cestou. Keď však prišli pred vytúžený cieľ, nebolo tam to, čo im sľuboval. Na kovovej bráne bol obrovský červený nápis: Továreň na výrobu slnečnicového oleja.
Osud slnečníc bol spečatený.
Dnes je za domom mojej starej mamy vysadená ďatelina. Emanuelove nádherné krídla tu vyniknú omnoho viac, ako medzi slnečnicami, sa strácali v kráse kvetín....
Krása nie je synonymom pravdy...
