Sedeli sme na prízemí obchodného domu. Zopár lavičiek, detský kútik, pohoda...
Po chvíli sedenia ma niečo ľahko buchne do chrbta. Bola to loptička z detského kútika. Zo začiatku si to nevšímam. Až keď sa celý priestor zaplní loptičkami, otočím sa. V bazeníku s loptičkami sedí asi osemročné dievčatko. Otepľovačky má skoro na kolenách, zúbky krivé a nohy tiež. Má obrovskú radosť z toho, keď zasiahne niečo živé okolo seba.
O chvíľu pribehne jej kamarát s plnou hrsťou loptičiek, ktoré ona povyhadzovala a on ich pozbieral a vrátil späť.
„Prestaň s tým už! Rozumieš? Prestaň! Povedzte jej niekto niečo! Nech tu nerobí bordel. Nehádž to už!Ty si debil!Zavolajte SBSkára.“ Toto po nej kričal jej rovesník.Tento krát to však možno nebola nadávka, ale diagnóza. Dievčatko sa naozaj správalo ako nepríčetné. Hádzalo loptičky do ľudí a potom aj guličky z kvetináčov. Ale zavoláte SBSku na dieťa?
Prišla nejaká postaršia žena, ktorá začala robiť poriadky. Očividne to bol jej syn, ktorý sa bavil s touto dievčinou. Doteraz na mňa pôsobil ako normálny, ale keď zbadal matku začal robiť neporiadok aj on. Utekal pred ňou, až napokon žena v pokuse chytiť ho a zobrať domov spadla do toho bazénika.Počas naháňačky si vymenili zopár "pekných" slov. Deti mali z toho skvelú zábavu.Nuž a aby nebola nuda začala kričať aj ona.
„Ty vypadni odtiaľto. Ty by si mala byť pod dvadsaťštyrihodinovým dozorom a ako je možné, že si tu sama? Takto to vyzerá, keď niekto nezvláda svoje deti! To si si ale našiel kamarátku! A domov sa ani nevracaj!“
Decká spokojne odišli svojou cestou ešte trochu porobiť neporiadok. A mne až bolo ľúto ako žena chodila po celom obchodnom centre a zbierala tie loptičky. Zopár ľudí sa na ňu začudovane pozeralo, zopár jej pomohlo.
A jej syn s kamarátkou zatiaľ na ňu z balkóna hádzali loptičky, ktoré si ešte stihli zobrať.
Keď mama všetko krvopotne pozbierala a odišla, deti sa vrátili a znovu všetko vyhádzali.
