Charakterizovať menšinovú časť mužskej populácie v pubertálnom veku pre mňa nie je ničím novým, skôr by sa dalo povedať, že pozorovanie tých zvláštnych a natoľko odlišných tvorov sa už pomaly stáva rutinou.
Pre názorný príklad netreba chodiť ďaleko- stačí sa na malú chvíľu zamerať na skupinu jedincov, ktorí sa o čomsi dohadujú.
Je fascinujúce pozorovať, ako dokážu v okamihu skoordinovať svoje pohyby, zhŕknuť sa okolo osoby s najsilnejšou sociálnou pozíciou a veľmi pozoruhodná je najmä ich ťarbavá, mierne knísavá chôdza, ktorú pre nedostatok iného vhodnejšieho výrazu možno nazvať ležérnou.
Faktom ostáva i to, že keď si v takejto skupinke chcete vydobiť nejaké postavenie, musíte pri rozprávaní kričať tak hlasno, aby vás bolo počuť na kilometre ďaleko, vaše vlasy nesmú postrádať správny rozježený „šmrnc“ a rázporok nohavíc by sa rozhodne nemal nachádzať vyššie, ako kúsok nad kolenami.
Pokiaľ ide o komunikáciu, tá trochu viazne, pretože je v nepravidelných intervaloch prerušovaná vzájomným pošťuchovaním sa a hurónskym smiechom.
Priemerný chlapec takisto ovláda široké spektrum vulgarizmov, ktoré neváha vhodne použiť, problém však nastáva, keď pre prúd nadávok zabudne, čo chcel vlastne povedať.
Disponuje niekoľkými znudenými výrazmi, v škole nedáva pozor a neučí sa ani doma, z čoho logicky vyplýva, že všetky jeho školské známky sú len a len výsledkom jeho prirodzenej inteligencie. Ďalšia štandartná výbava zhŕňa obrovské ego a určitý podivný gén zodpovedný za nutkanie integrovať sa do nejakej partie.
Témy chlapčenských rozhovorov sa točia prevažne okolo športu a počítačov. Tu je zrejme aj základný kameň komunikačnej bariéry medzi chlapcami a dievčatmi, keďže spoločnými menovateľmi dievčenských debát sú móda, vzťahy a pravdaže- chlapci.
