Prvé miesto, o ktorom som si myslela, že tento časopis mohlo predávať, bol stánok v istej mestskej časti. Keď som sa ale do tejto mestskej časti dostala, zistila som, že stánok už neexistuje a vybrala sa do obchodu, v ktorom, podľa presvedčenia skvelých marketingových poradcov by som mala nájsť všetko, po čom moja duša prahne. Moja duša prahla po časopise, tak som začala prezerať regály, až som natrafila na kovový otáčací stojan s výberom časopisov. Okrem štandardnej sady, pozostávajúcej z „Báječnej ženy", „Plus 7 dní" a „Nového času pre ženy" som tam našla jedine nie moc čerstvé vydanie „Záhradkára". Keďže som sa krásna byť nesnažila, klebety ma nezaujímali a sadiť taktiež neplánujem nič, kúpila som si rožky, syr a vypadla preč.
Mojou ďalšou zástavkou sa stal druhý obchod v inej mestskej časti. Vyzerá dosť reprezentatívne, preto som si myslela, že by tam mohli mať aj niečo serióznejšie, ako štôsy makulatúry s pestrými obálkami a kopou fotografií vnútri. Keďže tu som nemohla sama preskúmať celý sortiment, opýtala som sa predavačky.
-Dobrý deň, máte Týždeň?
-Čo? - spýtala sa pevná dáma v najlepších rokoch, s žiarivo-ružovými perami a výrazne namaľovanými očami.
-Časopis - upresnila som - Týždeň.
-To čo je? - spýtala sa ešte raz a jej tvár nadobudla veľmi zamyslený výraz.
- No to je časopis a volá sa Týždeň - povedala som.
-Jáj, my také nemáme. Nechcete radšej „Nový čas pre ženy"?
Mala som sto chutí sa tejto pani opýtať, či naozaj vyzerám na dychtivú čitateľku podobného druhu tlače, ale zázrakom som sa zdržala komentára. Radšej som sa otočila a odišla bez toho, aby som privádzala predavačku do rozpakov tým, že si pýtam niečo, o čom zrejme v živote nepočula, nakoľko podľa nej by si každá žena v každom veku mala kupovať „Nový čas" a nevymýšľať nejaké divné názvy.
Išla som teda do obyčajného stánku pred obchodom, na ktorom hrdo visela ceduľka s nápisom „Tlač". Zvyčajne v takých stánkoch majú veľmi širokú ponuku novín a časopisov, tak som dúfala, že sa mi konečne zadarí. Keď som ku stánku prišla, niečo sa mi nezdalo. Potulovali sa pri ňom zaujímavé indivídua s fľaškami piva a cigaretami v ústach a pokiaľ som sa cez ne prebojovala, mala som pocit, že moje čuchové receptory zlyhajú. Keď som sa dostala k vytúženému okienku, vystrčila sa z neho bradatá tvár (ktorá bola veľmi podobná indivíduám pred stánkom) a opýtala sa ma, čo by som si priala. -Máte, prosím vás, časopisy? - spýtala som sa naivne. Bradatá tvár sa zasmiala.
-Nemáme, iba alkohol a cigarety.
-Ale veď tu máte napísané „Tlač"!
-Ale máme iba alkohol a cigarety.
Dosť smutné.
Išla som teda do obyčajného nákupného centra. Tam, v trafike, som našla to, čo som potrebovala a dostala som sa k tomu bez zbytočných otázok o tom, či by som si radšej nekúpila niečo viac farebné, lesklé a s modelkou, ktorej by som najradšej okamžite dala najesť, na obálke. Každý nech si číta čo chce, preto ak vás bavia recepty na uhorkové masky a popisy kabeliek za takú cenu, ktorú nemôžem vysloviť nahlas, ja vás neodsudzujem. Ale pohľady tej pani v obchode, uja v stánku a aj tých, ktorí naše rozhovory sledovali boli príliš zvláštne. Nech som pre nich teda tá zvláštna ja.
