Anastasia Sevastyanova
Tak aj ja idem preč.
Iba pred rokom by som v žiadnom prípade nepovedala, že z blogu SME budem chcieť odísť. Dnes ale prišla tá chvíľa kedy som sa musela rozhodnúť, kam ďalej.
Duša, narodená vo veľkomeste sa stále hrnie do boja. Občas proti sebe, občas proti svetu. Zoznam autorových rubrík: Cestou-necestou, Média a všetko, čo tam patrí, Súkromné, Nezaradené
Iba pred rokom by som v žiadnom prípade nepovedala, že z blogu SME budem chcieť odísť. Dnes ale prišla tá chvíľa kedy som sa musela rozhodnúť, kam ďalej.
Mám na balkóne ružu. Jednoduchú, ružovej farby a v mini – črepníku z ktorého vykuká. Ruža je drobná, až príliš drobná a aj keď zozačiatku bola pekná, ako viaceré ruže z veľkých obchodov zo záhradnými potrebami sa čoskoro zmenila na niečo, čo sa na ružu skoro nepodobalo.
Som Ruska. Narodila som sa v Moskve a čiastočne som tam vyrastala. Mám rada staré ruské filmy a niektoré novodobé ruské komédie. Nerada chodím na Červené námestie. A neznášam to, keď niekto rieši môj vrúcny a srdečný vzťah k mojej rodnej krajine.
Včera ku mne domov, namiesto kytice k narodeninám, dorazil kokosovník obyčajný. Nikdy som ho predtým naživo nevidela a preto táto subtropická rastlina, ktorú som ledva vedela preniesť cez dvere, spôsobila doma rozruch. Ale ešte väčší rozruch ako doma palma spôsobila v mojej hlave, nútiac ma zamyslieť sa nad životom.
Nevydržím. Už viac nie. Som Ruská, bývam na Slovensku a nesúhlasím s tým, čo sa deje na Ukrajine. Avšak viacerí mi rozprávajú teórie o tom, že pravdu nemám, v Rusku je super a prezident robí ľudom iba dobré. Vie ma to rozčúliť, naozaj. Ja mám z toho, čo sa s mojou rodnou krajinou stalo, strach. Viete prečo? Nech sa páči, moje dôvody.
Som Ruska. Ruska, ktorá si vie predstaviť, za čo bojujú na barikádach Ukrajinci, za čo zomierajú a aké ciele chcú dosiahnuť. Ruska, ktorá je nadšená z toho, ako sa im darí, ktorá obdivuje, čo dokážu a ako si stoja za svojím. Po štátnom prevrate môžem povedať, že aj jednoduchí ľudia môžu niečo zmeniť. Ale nie každý národ to dokáže, aj keď nie je spokojný s dianím v krajine.
Pred pár dňami sa v Rusku, a to presne v hlavnom meste Tatarstanu, Kazani, stala katastrofa. Zrútilo sa tu lietadlo, v ktorom zahynulo okolo päťdesiat ľudí. O Tatarstane a Kazani viem svoje, mám tam rodinu a pochádza mi odtiaľ otec a stará mama. Touto linkou často chodia naši známi a otcoví kolegovia. Keď sa to stalo, bolo to katastrofou pre každého, kto má srdce. Ale presne v tej chvíli sa prejavilo aj to, že niektorí vládni činitelia to srdcé nemajú. Začali obviňovať pilotov, ktorí zomreli, aj bez ohľadu na iné okolnosti, ktoré sa aktívne snažia zamĺčať.
V poslednej dobe sa šialenstvo ohľadom Halloweenu stále stupňuje. Mladí ľudia si aj mesiac predtým vyrábajú masky, premýšlajú nad kostýmom aj nad najoptimalnejšou možnosťou „kam ísť na párty“. Nie som zástancom zúrivych kresťanských tradícii, ale slovenské Dušičky by mali byť niečim iným ako opakovaním po Američanoch, ktoré sa v niektorých prípadoch môže považovať za neskutočne trápne.
Téma zákazu certifikátov ako náhrady maturity je pre mňa dnes veľmi podstatná. Keď som sa to dopočula, bolo mi naozaj na zaplakanie. Maturita sa robí na úrovni B2. Ja som študentkou 3.ročníka na gymnáziu a mám certifikát C1, čo je o úroveň vyšší, spravený na plný počet. Budúci rok plánujem robiť C2, s ktorým môžem učiť. Povedzte mi, aké vedomosti si preverím maturitou?
Zvláštnym úkazom je, že v Nemecku, keď väznený z väzenia utečie, nedostáva ďalší trest, lebo túžba po slobode je jedným zo základných prejavov ľudského charakteru. Čiže túžba po voľnosti je už zakódovaná v naších génoch a máme ju v sebe už od narodenia, presúvame toto posolstvo z generácie na generáciu. Téma ľudských práv nezchádza z televíznych obrazoviek a pestrých strán časopisov a novín. Je táto túžba prejavom perfekcionizmu alebo nesie nejaké hlbšie posolstvo?
Bývam v okresnom meste na strednom Slovensku, 180 kilometrov vzdialenom od nášho hlavného mesta. Prečo je táto informacia tak podstatná? Lebo čo sa týka týchto 180 kilometrov, je príliš ťažké hovoriť o nich pozitívne. Ako študentka do hlavného alebo krajského mesta v poslednom čase chodim nejak príliš často a vždy, keď si spomeniem na tieto kilometre, ktoré musím prežiť v aute, mám zimnicu, horúčku a po rozume mi chodí iba tabuizovaná lexika. A áno, bojim sa tej chvíle, keď budem mať vodičák.