Začalo to celé relatívne neškodne. Vlak odchádzal načas, fotografisti boli nadšení a čakali, naozaj nadšene čakali na odchod. Sadli si na miesta, rozprávali sa a smiali. Nič nezvesťovalo to, žeby neskôr sa malo niečo zmeniť. Vláčik sa pohol, po chvíli sa po kupé začal prechádzať postarší pán, pripomínajúci Robina Hooda, hlasno škrkajúci vozíkom s občerstvením a hrkajúc mincami vo vreckách. Tak ubehla asi hodina cesty. Fotografisti sa stihli naraňajkovať, občerstviť a porozprávať si niekoľko príbehov. A vtedy...jednoducho vtedy to začalo.
Najprv sa to nezdalo podozrivé. Jednoducho pri vlaku sa začala zbierať hmla. Taká modrasto-sivá, smradľava. Bolo cez ňu vidieť okolie, ale všetkým cestujúcim sa najprv zdalo, že to ide zvonka a niekto na záhrade jednoducho recykluje smeti tak, že ich radšej spáli. Ale po čase to srandovné už nebolo. Do vagónov začal prenikať gumený smrad, ale vlak pokračoval v ceste. Dokonča ani rúšňovodič sa nenechal odradiť zdesenými pohľadmi cestujúcich, ktorým už dochádzalo, čo sa deje. Horel, totíž to, vlak.
Po chvíli predsa zastavili. Presne miesto, kde sa rúšňovodíč rozhodol konať identifikovať asi nemôžme, preto to poetický pomenujeme "za siedmými horami, za siednými dolami". Nechytal tu signál, gumený smrad sa stupňoval a odvážni fotografisti si najprv len robili srandu, že si počkajú jednoducho o chvíločku dlhšie. O chvíľu sa ale z reproduktorov po celom vlaku ozval hlas rúšňovodiča, zvesťujúci o tom, že čakať budú ešte asi hodinu a aj to nie je isté. Fotografisti nezúfali.
Po hodine, prečkanej vo vlaku, keď ani cestujúcim, ani fotografistom už nebolo všetko jedno, sa hlas ozval znovu. Tentokrát povedal o tom, že po cestujúcich príde náhradný vlak, ktorý ich zvezie do neďalekého Leopoldova, kde si môžu pokojne prestúpiť do Bratislavy. Tak, šomrúc a nadávajúc, sa cestujúci dostali z vlaku a čakali na spasenie.
Spasenie prišlo v podobe malého prímestského vláčiku, ktorý sa viac podobal na štandardný autobus MHD. Nájsť niesto na sedenie sa tam nedalo a nato, aby človek tam mohol čo i len stáť, potreboval unikátnu schopnosť scvrknúť sa. Tak, hľadajúc paralely so sardinkami alebo úhorkami v závaraninovom pohári si odvážni fotografisti precestovali pár kilometrov do Lepoldova, kde nastalo rozúzlenie celého príbehu.
Na hlavnej stanici v Leopoldove fotografistom bolo povedané, že následujúci vlak do Bratislavy príde o hodinu a možno ani vtedy nie. Výstavy už nestíhali a preto sa rozhodli na stanici počkať na vlak späť domov, ktorý mal prísť oveľa skôr. Mohli aspoň obdivovať vlakovú stanicu, ktorá určite stála zato.
Stíhli si prezrieť vestibul, čakáreň pre nefajčiarov, kde si dvaja oklepávali cigarety o okenice, dať si kávu z automatu (lebo naozaj nečakali že namiesto výstavy budú popíjať kávu v Leopoldove) a hlavne uskutočniť unikátny rozhovor s obývateľom daného mesta, ktorého podľa pachu a slovnej zásoby zaradili do skupiny tých, ktorí Leopoldov poznajú až príliš dobré. Chlapík to po chvíli podtvrdil tézou o tom, že väzenie nie je až také zlé, ako sa zdá zvonka.
Keď vlak konečne dorazil, nebolo väčšej radosti. Fotografisti s nadšením nastúpili a tešili sa na bezproblémovú cestu domov. Stretli tu aj svôjho starého známeho - Robina Hooda,s úplne prázdnym vozíkom. Ten bol zrejme nadšený z toho, že mal deň plný hladných a naštvaných cestujúcich.
Šťastným návratom domov by táto rozprávka mohla aj skončiť, keby len fotografisti neboli veľmi naštvaní a nevyhľadávali možnosť si cestu kompenzovať. Imaginárne v Bratislave boli, mali lístok tam aj späť. Ale naozaj zažili niečo lepšie. Cestu do Leopoldova, ktorú by nezažili nikdy vo svojom živote.
