Alexandra

Alexandre sa stalo to, čo sa stáva ľuďom aj v menej intenzívnych situáciách. Spojili svoju vieru s niekým alebo niečím. A to putom, ktoré je vynikajúce, keď drží, ale zraňujúce, keď sa uvoľní. Alexandru netreba viniť. Je na všetko sama. Je polosirota s alkoholickým otcom, ktorý sa neostýcha kradnúť jej aj peniaze na lieky a vyžiera(teda s prepáčením, ale toto je jediné slovo, ktoré mi príde výstižné) jej diétne jedlo, ktoré si nosí z nemocničnej jedálne. Lebo Alexandra nemá len rakovinu prsníka, ale aj pomerne silnú cukrovku. Keď prišla do nemocnice, ujala sa jej lekárka, ktorá by podľa veku mohla byť staršou sestrou. Alexandra nevie dobre po hebrejsky a lekárka nemala problém s ruštinou. Pomáhala jej nielen medicínsky, ale aj s vybavovaním rôznych papierovačiek. Nie je to celkom obvyklé, ale táto doktorka je známa ako niekto, kto je rovnako profesionál ako Človek. Je to vzácna kombinácia a Alexandra to vycítila. Asi po prvýkrát v živote mala pocit, že sa o ňu niekto zaujíma. Mamu si nepamätá, lebo zomrela, keď ešte nevedela chodiť. A otec mal odjakživa radšej fľašku. Najprv len trošku, teraz je celým jeho svetom. Je to hrozné, ale Alexandra sa tešila na terapie a kontroly, lebo sa mohla porozprávať so svojou lekárkou. Keď sa dozvedela, že ju preradia do inej ambulancie, lebo jej doktorka ide do Ameriky, rozplakala sa. Sedela na lavičke v čakárni a nemohla to zastaviť. Najprv sme si mysleli, že má zlé výsledky, že ju znovu musia operovať, že terapia nezaberá. Alexandra ale plakala pre stratu puta.Teraz chodím na terapie častejšie, tak ju viac vidím. Na stretnutia s novou lekárkou chodí neskoro, počula som ako jej sestrička vyčíta, že nedrží diétu a zvýšil sa jej cukor. Ledva ma odzdravila, hoci inokedy mi zvestovala takmer všetko.Jej lekárka je preč od júna a tak je ich odlúčenie v polčase. Pre Alexandru je to skutočný polčas rozpadu.