Ben

O málo mladší odo mňa, otec šiestich detí, z toho dvoch adoptovaných. Sám vyrastal u pestúnov a tak sa snažil vrátiť, čo dostal. On bol taký. Nemal rád dlhy.Aj na onkológii sú optimisti. Ben bol jedným z nich. Nemal len taký ten vnútorný optimizmus, on svoj optimiznus rozdával. Hoci nemal žiaden reálny dôvod a veľmi dobre to vedel. Vedeli to aj tí, čo počúvali jeho reči o tom, že ešte stihne nástup svojho najmladšieho do škôlky. Bol január a jemu zostávalo ešte dlhých osem mesiacov. Musel vedieť, že to nestihne. Musel to cítiť a jeho telo mu to určite tiež dávalo najavo. Napriek tomu to neprestával opakovať. Jeho najmladší na pohrebe nebol. Bolo tam plno. Hrali Benovu obľúbenú. We are the champions od Queen. Na pohrebe plnom jeho spolupacientov to znelo zvláštne. Možno z diaľky to bol emocionálny gýč. Možno aj hej, ale tých ľudí tam to niečím naplnilo. Tak ako Benov optimizmus a povzbudzovanie. Vedel ľudí naladiť, vedel v nich vyvolať pocit, že sa vlastne nič nedeje, že bude dobre a ak aj nie, tak aj tak celý život stál za to. Ak bol niekto naplnením životnej filozofie, že pohár je poloplný, bol to Ben. Zotrvával pri ňom, aj keď bola v jeho pohári posledná kvapôčka a ten pohár stál pod horúcim Slnkom. Kvapôčka sa premenila na malý fliačik na pohári. Zostala, len zmenila podobu. Aj Ben zostal. Ľudia o ňom stále rozprávajú, pýtajú sa na jeho vdovu so šiestimi sirotami a viacerí, hoci majú sami problémy, jej aj pomáhajú. Ben nemal rád dlhy. A tí, ktorým dával pocit, že bude dobre, zdá sa tiež nie.