Bilancia

Pre svoje dobro, aj dobro tých okolo mňa. Lebo rakovina nevyčerpáva len pacienta, ale aj všetkých naokolo. Hlavne keď je to ako na hojdačke, ako v mojom prípade. Vždy keď sme dosiahli aký taký pokrok, vyhodilo nás to späť do bodu nula. A to bolí. Zamýšľam sa, či ma tento rok zmenil. Zaiste, ale nie radikálne. Len sa mnohé črty viac vyrysovali. Ako vrásky na tvári. Boli tam azda vždy, ale zrazu vyskočili a z tváre už viac nezmiznú. Asi som definitívne dospela. A napokon prestala reptať na svoju tvrdohlavosť, nezávislosť, hrdosť a takmer maniackú neschopnosť obsedieť. To všetko mi komplikovalo život do rakoviny, ale pomohlo a pomáha mi jej vzdorovať. Vzdor sa stal mojím životným krédom. Do rakoviny som tento postoj tiež celkom pestovala, ale zväčša na samé hlúposti. Teraz vzdorujem jednému veľkému svinstvu a teším sa, keď mi to občas vyjde. Lebo boli aj veľmi svetlé momenty. Ako vtedy, keď som čakala v čakárni onkológie a primár požiadal sestričku, aby mu priviezla tú pacientku, čo čaká na vozíku. Z mojich výsledkov mu totiž vyšlo, že už nevládzem chodiť. Do ambulancie som vkráčala. Nebol to žiaden nástup elegantnej labute, ale dovliekla som sa. Primárovi sa zarosili okuliare a a ja som mala pocit, že som práve zdolala osemtisícovku bez kyslíka.Toto nepíšem pre to, aby vznikol úplne nesprávny dojem, že som hrdinka. Veď som preliala hektolitre sĺz, hysterčila tak, že by si to zaslúžilo Oscara, mala časté záchvaty sebaľútosti, nenávisti, závisti a malovernosti a boli situácie, keď som si koledovala o prefackanie, aby som sa prebrala z dojmu, že som jediná, čo trpí. Neviem, kto okrem mojich milovaných, mi napokon nedovolil spadnúť do rokliny sebadeštrukcie a nepátram po tom. Len to s vďakou akceptujem. Tak ako som sa hneď na začiatku rozhodla, že nebudem pátrať, prečo sa práve moje bunky rozhodli páchať hromadné harakiri. Azda to má nejaký hlbší zmysel, aj keď pravdupovediac, keď človek sedí v mokrej posteli, lebo nestihol dobehnúť, tak sa cíti ponižujúco nízko.Mám za sebou ťažký rok v podobe vybieleného účtu (a nielen môjho),niekoľkých definitívne mŕtvych vzťahov, jaziev, veľkého spánkového deficitu a výčitiek svedomia z toho, čím som povláčila moju rodinu. Tento rok bol však aj rokom poznania, že existuje nezištnosť, šľachetnosť, ľudskosť a empatia. Že vládzem, aj keď už nevládzem a žijem, aj keď štatistiky sú proti mne. Nebol to zlý rok. Už len pre to, že bol. Keby ste mi pre pár rokmi povedali, že toto mi bude stačiť, niekam by som vás poslala.