Bracha

Na podpornej skupine nikdy nehovorila o strachu, smútku či hneve. Ako keby týmito emóciami ani neprechádzala. Bracha bola až stoicky pokojná a vyrovnaná. Vždy odpovedala, že sa má dobre a myslela to vážne. Len jej telo ukazovalo, že to tak nie je. Schudla, prepadla sa jej tvár, chodila čoraz opatrnejšie a pomalšie. Usrkávala vodu z pohára a pokojne čakala, kým ju zavolajú na ďalší ožiar. Raz sa im pokazil prístroj a museli zrušiť všetkých objednaných pacientov. Všetci boli samozrejme nahnevaní. Bracha sa postavila, pobrala sa domov a čakala, kým jej zavolajú, kedy má ďalší termín. Priznám sa, jej pokoj ma až rozčuľoval. Raz som sa jej opýtala, ako to robí. Odpovedala mi, že celý život bola ako na ihlách. Stále sa ponáhľala, stále niečo vylepšovala, s ničím nebola spokojná a vytočila ju každá hlúposť. Pre svoj perfekcionizmus prišla o dobrú prácu, lebo jej podriadení nemohli zniesť jej tempo a nároky. Deti a vnúčatá k nej chodili stále menej, lebo ich sústavne kritizovala. Manžel ju opustil už dávno. Potom ochorela. Na chorobu zostala sama. Lebo na začiatku na všetkých len štekala. Ľudia pomáhajú a podporujú radi, ale nechcú byť odháňaní. Bracha si nosila z onkológie stále horšie správy a nemala ich komu povedať. To ju žralo ešte viac ako tá pliaga. Je racionálna žena a po čase sa rozhodla, že to musí zastaviť. Pre svoje dobro, pre dobro všetkých okolo. Stálo ju veľa energie zmeniť sa, či aspoň pracovať na zmene. Z neznesiteľnej choleričky sa stala takmer flegmatička. Potešili sa jej známi a v poslednom čase majú pre ňu potešiteľné správy aj jej lekári.